Publicistika

Boj o slobodnú spoločnosť po roku 1989 pokračuje

Ešte stále v médiách rezonuje pripomenutie tridsiatich rokov, od kedy padol zločinný komunizmus. Snáď netreba potvrdzovať, že komunizmus je rodný brat fašizmu. To pre tých, ktorí slzia sentimentom.

Podzemná, Slovensko, Cirkev

            To, čo mi chýba je niekoľko vecí. Tak málo zaznieva vďaka, chvála na ľudí, ktorí nemali vôbec žiadny dátum. Netušili, že bude rok 1989 a kedy vôbec bude. Napriek tomu čosi konali. Bojovali tam, kde mohli a ako mohli. Sú to tisíce bezmenných a trpiacich, aj umučených, ktorí si zaslúžia našu spomienku a čestné miesto. Aj to je príznačné, že ich mučitelia žijú spokojne s veľkými dôchodkami. Zatiaľ čo títo, ich obete, živoria...

            Prekvapilo ma, ak istý slovenský disident povie, že tu vlastne disent nebol. Úplne okrajovo sa vám môže stať, že začujete, že na Slovensku bola nejaká Podzemná Cirkev. Pritom sa jednalo o veľmi životaschopné, početné hnutie. Jednoznačne kresťanské. Slovensko malo požehnanie v osobe pátra Kolakoviča. Založil Rodinu... Doslova školil prvých ľudí, ako pracovať v prostredí zatýkania, výsluchov. Generáli podzemnej Cirkvi Silvester Krčméri a Vladimír Jukl dobrými žiakmi jednoznačne boli. A takými zostali aj po roku 1989.

            Hovorí o nich málo spoločnosť, ale aj Cirkev. Čo ma prekvapuje. Aký je vzťah dnešnej slobodnej Cirkvi k podzemnej tajnej Cirkvi? V roku 1989 žiaľ došlo k rozhodnutiu, že obdobie Tajnej Cirkvi skončilo a to totálne. Zabudli sme na to, čo sa osvedčilo, čo bolo jedinečné, životaschopné v ústrety unifikácii a všednosti.

            Zároveň už dnes čakám, ako budú dejiny a cirkevní historici kriticky hodnotiť, ako sme naložili s 30. rokmi, keď sa za vieru nezatváralo. Nebude to ružové rozprávanie. Zároveň ešte stále nedošlo k plnému doceneniu obdobia Podzemnej Cirkvi. Možno ďalšia generácia bude vďačnejšia. Možno generácia, ktorá bude čeliť prenasledovaniu viac využije výdobytky starých otcov.

Folklór 89´

           

            Nie tak v Slovenskej, ale v Českej televízii sa roztrhlo sito s dokumentmi na tému novembra. Napriek tomu, že sa objavila snaha po objektivite, snaha pomenovať role, dôvody, dopady a poskytnúť dôkazy, pretrváva folklór 89´. Ustálené floskuly ako dobrý ujo Václav do paláca šiel a komunisti ušli...

            Predsa zostalo veľa nevyjasnených otázok. Kto dal príkaz zasiahnuť? Zásah bol hodnotený ako brutálny, neľudský. (Označenie masaker je trochu nenáležitý.) A predsa tam komusi chýbal mŕtvy študent, aby to malo tie správne grády mediálnej správy. Dnes sa to spochybňuje... Prečo práve tento zásah vytiahol ľudí vonku? Prečo nie sviečková manifestácia? Bolo to málo kruté? Nerozumiem. Prečo nie iné silné prechmaty moci? Prečo nie zatýkania nevinných? Vraj rodičia sa vedeli stotožniť  s tým, že deti nám biť nebudú... Samozrejme len za predpokladu, že von pôjdu desaťtisíce, ktoré nebude tak ľahké spísať... a perzekvovať. Avšak v roku 1968 sa ľuďom zdalo vonku zlé počasie a priveľa tankov. Tak generálny štrajk vyhlásený študentmi nepodporili...

            Prvé, čo uniká, je medzinárodný kontext. Všetci, aj komunisti aj poslovia OF behali na Sovietsku  ambasádu, že či môžu to či ono... Jedni ako druhí... Už to padlo v Poľsku, Nemecku a Maďarsku... Asi všetkým došlo, že nebudeme „ostrov slobody“ ako Kuba. To je veľmi dôležitý aspekt. Nepatríme medzi prvolezcov... To v žiadnom prípade. Niektorí to komentujú ako reakciu na rok 1968. Možno je to len naša záľuba sedieť doma a nech to vybavia dejiny... Samotní protagonisti hovoria, že keby sa ozval čo len jediný výstrel, druhý deň by námestia stíchli...

            Pán Kocáb verejne vyjadril, že už od augusta 89´ rokovali s vedením ksč o odovzdaní moci, ich iniciatíva sa volala Most. Samozrejme nie bez dohľadu štb.

            Mnohí rozprávajú o veľkej odvahe ísť na námestie. A potreboval som ju aj ja. Čo však tá odvaha, ktorú prejavovali dlhodobo východní Nemci? Čo Poliaci a ich odvaha v Solidarite? Čo Maďari v roku 1956? My sme proste sametovi... keď sa jedná o sedačku a televízor pred ňou.

            A teraz to dôležité. Komunisti to vzdali a dobrovoľne uvoľnili cestu demokracii a kapitalizmu... Tak nás to učia.. Dôkazov niet... Nikto nič nevie... všetko vykonali námestia... Má to jednu takú maličkú chybu krásy. Tá dohoda tu predsa bola: Komunisti nebudú vešaní, súdení... oni odídu... Všetko veľmi rýchlo... expres. Čo na to pán Václav? Kto to rozhodol? Kto mal k tomu mandát toho tzv. ľudu?

Ako po masle. Frakcie ksč sa dohodli... Kľúčovú rolu tam hrá pán Čalfa. Od roku 89´sa však nevyjadruje... žiadne vyjadrenia... žiadne názory... Akú rolu tam hrala štb? Len tak hodili flintu do žita... Generál Lorenc čosi splieta o jeho úlohe... (Vraj stačilo dať povedal a námestia by boli čisté. Uznal to aj prvý minister vnútra po páde komunizmu Sacher. V každom OF vraj mal súdruh generál aspoň dvoch agentov. Aj v divadlách..) Záhada na záhade. O úlohe kgb už vôbec nie je veľa slov.. Komisia nikdy nič nevyšetrila... Nedalo sa... nechcelo sa... Lustrácie do stratena...

            Komédia o kandidatúre pána Havla za prezidenta... Veď len do volieb... Neznámy disident sa odrazu stal najväčším bohatierom demokracie. A dodnes nekritizovateľný...

;           Ako šla rozprávka ďalej? Na námestiach nezaznelo veľa slov o majetku štátu. A keď zrazu príde realita vládnutia... Vládnu komunisti a zasa a zasa kandidujú tí „dobrí“ komunisti. Ktože to privatizuje? Hovorí sa, že zásadne odmietli zahraničných expertov, lebo sme mali vlastných... tunelárov.

Kto je pán Mečiar? Komunista a obvinený, že spolupracoval... V tieto dni je vonku rozsudok, že pán Babiš spolupracoval...  Koľkí ďalší... Aha... pán Fico bol len mladým členom ksč. Ktože sú to majitelia penty? Kdeže nám to študovali? Všetko čerstvé rany...

Jána Langoša ktosi strašne zbil. Jeho ženu tiež... chlapci z štb dali vedieť, že sú tu ďalej. Havária, ktorú nikto záhadne nedošetril.... skoro ako pán Alexander Dubček... Apropo... Jeden komentátor poznamenal, žeby voči komunistom paradoxne zďaleka nebol taký milý ako pán Václav.

            Ľudia prechladli a viac na námestia nešli. Len doma pohrdlivo zdvíhali obočia, keď prišla reč na námestia a ako to ľudia vyhrali... A aký zázračný je Brusel.

            V jednom dokumente hovorí po rokoch muž z Rumunska, ktorý vtedy bol študentom filmovej akadémie a natáčal zábery s bojov. Vyhlásil, že ľudia boli kulisami mocenského zápasu frakcií komunistov.

            V skutočnosti sme sa s komunistami nevysporiadali. Ostali v politike so všetkou špinou, ktorú vedela robiť štb a oni všetci. Ľudia nešli na námestia v roku 1990, ani dlho potom... Až keď zabili novinára Jána Kuciaka, svedomie sa trochu prebudilo aj zmysel pre štátnické vnímanie Slovenska. Ale zas na chvíľu... A pritom to, čo sa deje je alarmujúce.

            Tieto dve sorty ľudí sa skvele 30. rokov dopĺňajú. Komunisti a ľud. Netreba mať strach, určite nájdu vždy dosť pohrobkov. Len aby sa nezmenil ľud. Len aby náhodou nedospel a nezačal brať vážne svoju krajinu. To by to potom asi začalo vyzerať inak. Ďalšia generácia bude prísne hodnotiť tú príslovečnú slovenskú dobrosrdečnosť a snáď vládcom nastaví tvrdšie podmienky na život.

Boj za slobodu dnes

            V jednom rozhovore hovorí pán Kňažko, že aj dnes sa treba obzerať po príznakoch, či naša sloboda nie je ohrozená. Snáď zabudol povedať, že každý hľadá ohrozenie len mimo svoj tábor. Sú to práve ľavicoví extrémisti, ktorí našli nový nápad. Volá sa gender a ani v tieto dni nemajú hanbu kričať, že treba bojovať za rod, rodovú rovnosť a všetky tie ich heslá o pravej slobode a nadslobode nimi chránených... Akosi sa nevedia dočkať zatýkania, súdov. Súdruhovia z štb ich iste radi naučia svoje metódy toho pravého priznania viny. Všetko, čo s nimi nie je v súhlase, dokonca hoci by šlo o ich vlastných ľudí, je prejavom nenávisti...

Zo strany týchto ľudí naozaj reálne hrozí ohrozenie demokratických práv obyčajných ľudí v tejto krajine a žiaľ aj v západnej Európe či Amerike. Je neuveriteľné, koho všetkého možno perzekvovať v menej nimi definovanej slobody. Levy prichádzajú, varuje Vladimír Palko.

Takže boj za slobodu? Je to otázka dňa.

Výzva

            A predsa sme vďační za dar slobody slova, pohybu. Je to vzácny Boží dar. Je to jeho rozhodnutie ako Pána času. Vy všetci, ktorí veríte v Boha kresťanov, spojme sa v modlitbe za túto krajinu a jej slobodu.

            Nech Boh žehná našu krajinu!

           

Čaputová nie!

Je iste veľa spôsobov, akým by mohla táto kandidátka urobiť niekde kariéru, veď o čo iné jej ide?! Snáď by sa to pritom mohlo obísť bez ničenie tejto krajiny. Jej sponzori by jej naďalej platili bohaté platby za jej tzv. aktivizmus.

            Žiaľ, je to inak. Skôr, ako na toto meno zasa zabudneme, musíme voliť tak, aby sa tak stalo.

            Nie je možné podporiť ako reprezentanta krajiny mediálny výrobok. V tom prípade by snáď bolo lepšie, keby kandidovala na miss alebo snáď na Slovenku roka. Či prípadne prezidentku médií, či miss liberál.

            Nie, nepresvedčíte ma! Nedá sa pochopiť, ako môžu niektorí kresťania tvrdiť, že ju volia od prvého kola a budú ďalej. Liberálku z najliberálnejšej strany? Volíte z okruhu ľudí, ktorých programom je čím prv vymiesť kresťanstvo? Vlastných ničiteľov? Prenasledovateľov? Tých, čo sa vzájomne chvália tým, ako dlho a dôkladne bojujú proti čomukoľvek, čo sa viery v kresťanského Boha týka?

            Takže ona proste poprie samú seba, ak ju predsa len zvolia?! Odrazu bude nestranná. Zabudne, že to boli extrémni liberáli, ktorí ju sem doniesli a zaplatili? Kdeže!

            V tomto sa dopúšťate rozhodnej chyby. Jediný, kto vám nakoniec bude ďakovať, bude Progresívne Slovensko, dosiaľ bezvýznamná strana s bezvýznamnými predstaviteľmi.

            Naozaj stačí milá tvárička? Úsmev sem, úsmev tam? Nejaký ten prísľub, nejaké tie rečičky, že ona sama by nikdy na potrat nešla....

            Matovič nás mätie.... Hovorí: kresťania sa neboja, kresťania volili Čaputovú.... Opravím ho: kresťania sa neboja, túto ženu nikdy voliť nebudú.

            Naozaj nám kandidátka vysvetlila z čoho že to doteraz žila? Kto ju platil a za čo? Je naozaj takým bojovníkom, ako by nám to radi médiá nekriticky predali? Kto financuje jej kampaň? Ako je to s pánom Mistríkom? Ktože mu to vnukol cestu záchrany v prospech istej kandidátky? A čo za to?

            Ktože je ten mediálny mág čo z 9 percent vyčarí razom 49? Ako sa dopracovali k tomu číslu? Prečo tie preferencie neboli 99 alebo rovno 100 percent? To by bolo predsa také jasnejšie, nie?!

            Zopár otázok, ale mnohým stačí tvárička.... A určite úprimné uistenia ako pánovi Matovičovi.

            Toto bude tá reprezentácia, keď pôjde so svojím priateľom, ak ho nevymení, do zahraničia? Budeme môcť blahoželať aj k prírastku, či už nie? To by  stálo za novú telenovelu... Alebo bude nová fontána pre....?

            Takže toto je tá bojovníčka proti Ficovi, po ktorom sme toľko túžili počas bezsenných nocí? Takže ona je ten vzor opozície? Takže toto je ten človek, ktorý prirodzene vyšiel z pochodov za Slušné? Bol som na tých námestiach. Táto privatizácia námestí sa jej nepodarí.

            Takže jej stranícky šéf, ex smerák Štefunko je tá záruka boja proti Smeru a korupcii? Ktosi ju nazval Kiska2, ale horší....

            Toto je totiž argument mnohých. Vraj som zradil boj za vyšetrenie vraždy Kuciaka a Kušnírovej. Takže ona jej tým garantom? Aj pán Sulík, priateľ Kočnera, v jej blízkosti, ktorého vraj nevolala? Ach jaj...

            Zatiaľ čo sme chceli mať vyrovnaný vzťah k Bruselu, a teda dovoliť si tú nehoráznu drzosť, že ho aj chceme kritizovať, táto žena je vraj ich človek.

            Gender hľadá nejaké tie dvere, aby vtrhol na Slovensko konečne v podobe, po akej túžia. Aby to malo grády. Pani Čaputová je vraj umiernená... a sú to jej súkromné veci... Ale tu ide predsa o krajinu. Stojí na západnej civilizáciu, ktorú založili kresťania a ich hodnoty. Salámová metóda genderu v tejto podobe slávi určitý úspech.

            Aj ľudia ako pán Pastirčák sa idú roztrhnúť, aká je ona pro kresťansky naladená... Že sama sa chváli budhizmom... čo tam potom....?! Števo spod lampy si privolal Halíka, táto persóna sa však už zapísala! Vieme, o čo mu ide. To sú prekvapenia našich dní. Ako inak?!

            Táto Z z Arku..... vraj vyvolala hystériu. Asi si to mýli táto teta s nejakou show... Tu sa nehľadá talent pre Česko Slovensko... Toto je vážne rozhodnutie o smerovaní prezidentského úradu. Osobne mi je ukradnutá. Stačí ju nevoliť.

V oficiálnej komunikácii oceňujem určitú úroveň. O diskusiách pod článkami sa to povedať nedá.

Nech Boh chráni Slovensko!

Čaputová nie! (2)

Naša spoločnosť sa v týchto dňoch výrazne rozdelila na tých za a tých proti. Rád by som pripomenul reakciu pani Čaputovej na biskupa Jána Oroscha. Tvrdila, že jeho slová rozdeľujú, nespájajú. V každom prípade jej meno nespája a nikdy nebude spájať občanov tejto krajiny.

            Bolo by namieste, keby uvážila, že predstavuje nebezpečenstvo škôd pre nás všetkých, nielen pre svojich voličov. Máme slobodnú voľbu, nech každý uváži. Ale zaslepenosť voličov tejto ženy pochopiť neviem.

            Voľbou proti nej chceme povedať jasné nie tej jej straničke Progresívne Slovensko. Už sme tu mali pána liberála Krajcera a kamošov s jeho aroganciou proti referendu. Dnes snáď spokojne odpočíva. Dnes máme ďalšiu liberálnu agendu. Tá prichádza vždy s genderom. Kde ich len vyrábajú?! Bude správne, ak týmto ľuďom už teraz a neskôr zrejme aj v parlamentných voľbách povieme nie!

            Niektorí hovoria, že načo toľko snahy, veď ide len o prezidentský post. Preto sa jednoducho pýtam, prečo sa tam tak pchá, ak je to len tak... ?! Je nás mnoho, čo si myslíme, že nebude vhodným reprezentantom krajiny.

            Hovoria, že veď aj v diskusiách je pokojná... Ja by som ani veľmi nepovedal. Tá kreslená rozprávka, že sa zrazu zjavila panna zázračnica s vysokými preferenciami je blud. V diskusiách vidíme agresivitu mnohých jej stúpencov. Súhlasím s názorom, že pre liberálov je to ich predstava slobody, slobodnej diskusie. Ich predstavou je prevalcovať, zavádzať tú svoju novú totalitu. Pokiaľ sa im to darí aj hlasmi kresťanov, iste sa dobre na tom bavia.

            Kresťania vraj vidia, že tá jej úprimnosť vo svetonázorových a hodnotových otázkach je úžasná. Že je to na rovinu. Takže je úžasné voliť človeka tak povediac z opačného svetonázorového spektra? Čiže ak niekto chystá niečo zlé a povie to otvorene, ideme mu pomôcť? Nelogické! Zvrátené! Takže to je pre vás vznikla tá platforma progresívnych veriacich v jej straničke?

            Sú dobráci a čo ja viem, či platení, či im to samo tak ide z hlavy, že oni sú konzervatívci, volili Mikloška teraz šup ho, Čaputová ako prirodzený postup, nový človek....

            Alebo že ako kresťania máme mať všetkých radi, žiadna nenávisť, tak máme voliť tú ženu.... Ak ste proti nej, tak ste zrazu plný nenávisti... Žeby?! Ja jej neprajem nič zlé. Dokonca jej prajem všetko dobré. Ak prehrá prezidentské voľby, neskôr parlamentné, dokonca to bude z mojej strany aj s radosťou a prianím, nech tváričku nasadí inde. Sponzori ju zaplatia.

            Naozaj sa predajcom pani Čaputovej dobre podarilo predať, že ona je človek proti Ficovi... Nikdy som Fica nevolil a nebudem. Ale gender je sto rázy niečo horšie.

            Kto zaplatil jej kampaň, ktorá je vraj najdrahšia v dejinách SK? Ešte stále je bojovníčkou proti oligarchom?

            Ja som tiež volil Mikloška. K druhému kolu pôjdem. Nebudem voliť tú ženu. Budem voliť toho muža.

            Nie je to môj kandidát. Ale takto sú veci dané a sú len dve zlé možnosti. Vyberám tú menej zlú.

            Mnohí mi hovoria, že nepôjdu k druhému kolu. Hádajte, komu tým nahrávate? Iní hovoria, že pôjdu a odovzdajú znehodnotený lístok. Všetko nevoliči Čaputovej. Čistý lístok v obálke a urne je zlé rozhodnutie. Je potrebné ho znehodnotiť. Mohol by pomôcť nejakej kandidátke. Percento týchto ľudí nebude dostatočné, aby niečo zmenilo. A zasa komusi nahráva.

            Keďže sa táto teta teda preslávila bojom proti skládkam, dúfam, že už o pár dní ju pošleme, aby v tom pokračovala a dala pokoj pre SK.

           

            Nech Boh ochraňuje Slovensko a ľudí v ňom!

           

Ešte raz Luník a návšteva pápeža

Je to ešte stále krátky čas, čo Slovensko zažilo návštevu pápeža Františka. Medzi inými pravdaže stretnutie, ktoré chcel sám pápež. Chcel stretnúť Rómov na Luníku. V každom prípade sa jednalo o veľký deň všetkých, čo pracujú v tejto pastorácii.

Padlo veľa pochvalných slov, veľa hodnotení. Chcem vašu pozornosť upriamiť na vizuálnu a z časti organizačnú stránku stretnutia práve na Luníku. Nebudem sa venovať tomu, na čo boli financie, na čo nie. Ani na možnosti, skúsenosti. Či na to, čo Vatikán áno a čo nie... Chcem popísať výsledok.

Estetiku a úmernosť už vynašli

Pokiaľ si spomeniete, stretnutie sa riešilo formou dvoch pódií. Toto sa ukázalo ako kontraproduktívne. Už len fakt, že hľadisko s divákmi sa orientovalo smerom k tribúne, kde mal sedieť pápež, je výpovedný. Vzhliadnutie sprievodného programu vyžadovalo pootočenie. (Pokiaľ by sa všetko odohralo vo väčších rozmeroch, tento problém by pravdaže zanikol.)  Pri bežnej hudobnej, či tanečnej alebo dramatickej produkcii toto bežné určite nie je. Rozumiem, že podstatou bolo stretnutie s pápežom, ale takto odrezať divákov je neprirodzené, ba nesprávne.

Pódium, kde prebiehal sprievodný program, bolo malé (a nízke, nižšie než vedľajšie). Jednoznačne neodpovedajúce požiadavkám a významu stretnutia. Nie je jasné, prečo tam nestálo jedno solídne, odpovedajúce pódium. Komentár, ktorý som zachytil, že to malo vyjadrovať jednoduchosť, je len taká záplata. Musíme si uvedomiť, že zvlášť pri tanci a divadle je účinkujúci objekt v priestore. Ak ho natlačím do malého priestoru, automaticky znižujem kvalitu jeho práce. Toto si musíme uvedomiť. Existujú aj požiadavky, ktoré sa týkajú estetiky, vkusu a dramaturgického myslenia. Priestor je žiaľ jedna základná požiadavka. Skúsenosť kresťanov, že kapelu môžem niekam natlačiť a nejako to už len bude.... žiaľ nijako neplatí v momente, keď je tu tanec, či dramatické umenie. Režisér programu si vymyslel akési štyri monštrá. Zaberali i tak malý priestor. Ich výrazová hodnota neprekročila prvý plán.

Malé pódium napokon neprinieslo práve najlepší pohľad ani na kapelu a zbor. Ak by sme už aj pripustili, že si nevieme vymyslieť adekvátne priestory, čo sa rozmeru týka, zbor mal byť jednoznačne vyššie. Mali byť vytvorené výrazne vyvŕšené schody. Takto to pôsobilo dojmom, že pódium má výšku, avšak jeho výška na nič neposlúžila.

Rovnako ako nešťastné možno hodnotiť osvetlenie. Nie je pravda, že za denného svetla je temer nevyužiteľné. Svetlo mohlo vyzdvihnúť ľudí na pódiu, ale toto sa nestalo. Rovnako v niektorých momentoch sa mohlo zdať, že sám sv. otec nie je dobre osvetlený.

Sám pápež sa stal segregovaný.....

Pápež sa chcel stretnúť s Rómami. Organizátori ho doslova oddelili od vedľajšieho pódia, kde títo ľudia reálne stáli a chceli byť pri ňom. Nech na nás nikto nejde s rečami o bezpečnosti, keďže o hodinu na to vidíme pápeža na Lokomotívne doslova obľahnutého ľuďmi z každej strany. Naozaj zvláštne riešenie, keď niekoho príde navštíviť významný muž a oni ho separujú. Nedáva to zmysel.

Rovnakým dojmom pôsobilo hľadisko. Divák videl veľa kovových mantinelov, ktoré mali brániť voľnému pohybu osôb. Dokonca sám premiér sa ocitol v takejto izolácii. A znovu.... pápež, ktorý sa rád obklopuje normálnymi ľuďmi, sa takto sám ocitol fyzicky a vizuálne oddelený. Otázka je, na čo tam ten kresťanský premiér aj so suitou prišiel zapózovať. Veď hneď sa potom aj porúčal....

Domnievam sa, že rozloženie priestoru bolo zle nakomponované. Robilo to dojem ako mechanicky zhotovená zmenšenina veľkokapacitných stretnutí.

Obsadenie hľadiska je ďalšia kapitola, do ktorej sa však nechcem hlbšie púšťať. Jeden z ľudí z rim. kat pastorácie sa pre Postoj vyjadril, že u Rómov na Luníku nebol záujem o stretnutie. Zrejme na celom Slovensku. Pohľad do hľadiska naozaj neprinášal radostný pohľad. Dosť veľké prázdno. A... aj ticho. Od Rómov by ktosi čakal divokosť, výkriky... nič... Všetko normalizované, paušalizované. Akurát všade prítomný hovor. Ľudia sa bavili medzi sebou (až do príchodu pápeža). Slovensko celkovo pozitívne prekvapilo účasťou, tu však nastal pravý opak. Naozaj sa nestala nijaká drobná chybička na strane organizácie stretnutia? Vzbudzuje to dojem, že táto stránka stretnutia bola podcenená.

O to viac sa potom ukazovala tá dichotómia s dvomi pódiami ako nepriaznivá.

 

oulERn

Záber z vysielania RTVS

Televízne prenosy

            Ďalšou otázkou je, čo vlastne videl divák. Aký dojem si odniesol. Zvlášť ten, ktorý nemá skúsenosť s touto službou.

Prenos, ktorý priniesla RTVS, ponúkal jasné vysvetlenie. Ťažisko dali na rozhovor v štúdiu (a neskôr na Lokomotívu). Program priniesli len v niekoľko málo ukážkach. I tieto zábery pôsobili dojmom, že kamera je počtom jedna a neustále sníma z relatívne jedného smeru. Pravdaže lepšia situácia nastala pri sprostredkovaní pápežovej prítomnosti.

            Prenos, ktorý priniesla tv Lux umožnil vidieť celý program. Rozmiesenie kamier na popísanie priestoru, či dostatok (odôvodnených) detailov asi neprišli do plánu..... Celkovo veľmi priemerný prístup na to, že situáciu poznali dávno dopredu. A že priamo z ich radov bol dosadený aj režisér programu.

Ako to inde šlo......

            A potom blesk z čistého neba....  Zrazu je tu Lokomotíva. Nemám nijaký osobný dôvod ani na kritiku, ani na chválu. A predsa. Kdesi to nešlo, inde to zas možné viditeľne je. Priestor nádherný upravený a naplnený. Veľká, dôstojná tribúna, krásna grafika. Dobre osvetlené. Spevácky zbor zrozumiteľne uložený do výšky. Pápež obklopený ľuďmi. Prenos RTVS na vysokej úrovni.

            Ľudia, či mladší, či straší pôsobili sviežo, prirodzene. A ich živé reakcie adekvátne odpovedali tomu, ako si pápež želal komunikovať s davom. Aj keď každé svedectvo končiace otázkou pôsobilo príliš pripravene a nespontánne. O to viac zaujal príhovor pápeža aj z hľadiska kompozície, keď neodpovedal lineárne, ani sa nenechal spútať otázkami, skôr ich anticipoval.

            (Hoci sa ku mne dostala kritika za nezvládnutú organizáciu na Lokomotíve pri pohybe osôb pri vstupe a výstupe zo sektorov, príchode a odchode z miesta konania. Tieto informácie mám len z počutia, neviem ich verifikovať.)

oDfk

Foto: Roman Vondrouš, ČTK

I tak to predsa dopadlo dobre......

            Jedna z mojich rómskych sestier v Kristovi mi vysvetľovala, ako silne na ňu zapôsobil prejav, ktorý povedal pápež na Luníku. A ja jej to pravdaže verím. Aj pri tejto príležitosti predniesol pápež ľudsky, rétoricky zaujímavý prejav. Môže nás len mrzieť, že ktosi tam zabudol pripísať požehnanie pre Grécko katolícku rómsku misiu.

            Zmyslom môjho príspevku nie je bezbrehá kritika, ako by sa mohlo niekomu zdať. Aj pastorácia Rómov sa musí začať učiť, ako sa verejne prezentovať. Čo chce o sebe povedať. Ako aj to, akou formou. Ako zvládať ciele, ktoré patria do oblasti estetiky, dramaturgie, práce s televíznou technikou.

Nech Boh žehná pastoráciu Rómov!

 

Hlúposť horšia ako vírus

V týchto dňoch vychádza veľa výziev proti panike.

            Ja si myslím, že je to oveľa horšie. Mnohí medzi nami na Slovensku majú pocit, že prežívajú len nejakú novú zaujímavú reality šou. Večer si pozrú správy a píšu, ako sa boja, ako ich zachvacuje panika, že čo to len bude s nimi.

            Pritom veľká časť týchto ľudí robí všetko, aby sa vírus šíril.

Vidím, že ľudia cestujú naprieč Slovenskom. Ľudia v nejakom tom malom slovenskom meste chodia hore dolu, veď treba žiť. Návštevy ako na Vianoce. Premávka hustá ako inokedy. Obchody plné. Človek by sa chcel opýtať, že načo sú vlastne tie výzvy, aby ľudia sedeli doma. Týchto ľudí sa to treba opýtať. Naozaj majú toľko povinností, že musia chodiť po meste?

            Myšlienka týchto ľudí je, že veď tu to ešte nie je! Nič sa nedeje.

            A to je práve ten lapsus. Vírus sa nezačal šíriť preto, lebo sa ľudia nestretávali, ale práve naopak. Jeho neskorým podchytením. Nezodpovednosťou, nerozhodnosťou. Vírus si vyžaduje stretnutie ľudí. On sám sa na viac ako dva metre preniesť nevie.

            Preto krízový štáb zatvoril školy, hranice, divadlá. Museli príkazom zatvoriť zábavné centrá, lebo ľudia to znovu nepochopili. Je nevyhnutné zastaviť pohyb osôb. Zastaviť. Vždy znovu to zaznieva z médií, seďte doma. Ale v mestách je stále dostatok pohybu.

            Včera z Talianska prišla správa, že na ulice a cesty bude nasadená polícia, lebo ľudia nesedia doma, nedodržujú karanténu.

            Ten najslabší odhad hovorí, že sa nakazí asi 10 % obyvateľstva. K tomu percentu si automaticky pripočítajte príslušnú mortalitu, úmrtia na vírus. Na vine nebude tak vírus, ale tí, ktorí to nepochopili, že potrebuje pohyb v meste, v dedine. Hrozbou sa stávajú oni, nie vírus sám.

            Keby sme čo najviac boli na dva týždne zastavili pohyb osôb, to by malo veľký význam pre zvládnutie nadchádzajúcej krízy. Znovu treba podčiarknuť, že vírus má inkubačnú dobu od 2 do 5 až 6 dní, kým sa prejaví. Najmenej v piaty deň sa nakazený stáva schopný nákazu šíriť.

            Ak sa ľudia nespamätajú, prípadne, ak polícia, prípadne armáda neprijme radikálnejšie opatrenia, nakazí sa viac. Spomeňme výrok pani Merkelovej, že pôjde o 70 % obyvateľov.

            Mentalita ľudí, že veď sa nič nedeje znamená, že počkajú na prvý pozitívny prípad vo svojom meste. Lenže môže sa stať, že to bude priveľmi neskoro. Lebo na šírenie stačí jeden. Zvlášť v situácii, keď ľudia nie sú vôbec testovaní. A môže sa stať, že je (znovu podľa údajov z Talianska, z výskumu v rámci malej dedinskej komunity) vysoké percento ľudí, ktorí neochorejú (alebo ochorejú len latentne), ale vírus šíria, sú super nosičmi.

            Ak sa situácia zhorší, nebude to náhoda, nebude to samo od seba. Bude to presne z toho dôvodu, že nakazený sa s niekým stretol. Myslíme nato, že potrebujeme preventívne opatrenia práve preto, aby sa nestalo nič horšie ako pokojné sedenie doma.

            Opačné konanie treba vnímať ako protispoločenské a ako nebezpečné konanie ohrozujúce zdravie a život spoluobčanov. Toto by malo mať jednoznačne trestnoprávne následky.

            Teraz sa už začína ukazovať, koľko sebectva a seba strednosti je v ľuďoch okolo nás. Koľko nezodpovednosti a malichernosti. Ale asi najviac obyčajnej ľudskej hlúposti. V prvom rade treba znovu a znovu apelovať na svedomie ľudí. Rovnako treba očakávať a požadovať razantnejšie kontroly dodržiavania zo strany štátnych orgánov.

            My, kresťania, modlime sa za Slovensko, aby Boh krajinu v tomto krízovom čase požehnal a chránil!

K nekonaniu bohoslužieb pristúpme tvorivo

                Nechcem sa vyjadrovať k tomu, či je alebo nie je správne zastaviť na dva týždne liturgický život. Skôr by som sa pozrel na iné aspekty. Situácia je aká je a naozaj mnohí môžu rozhadzovať rukami, rozčuľovať sa. Ale bolo by lepšie konať pozitívne.

                Ja vidím pre ilustráciu niekoľko možností.

                Chcem vedieť, prečo KBS a vedenie ECAV nevyzvali rtvs, že vzhľadom na to, že pristúpili na výzvu štátu, vznášajú verejnú výzvu, aby sa vo verejnoprávnom médiu, televízii konali v priamom prenose v nedele počas karantény ekumenické bohoslužby za uzdravenie Slovenska.

(Aspoň zatiaľ neviem, že by sa tak stalo.)

                Žijeme v pomerne sofistikovanom prostredí, tak prečo to nevyužiť. Každé väčšie mesto má mestskú televíziu. Možno by pristúpili na dohodu. Internet pozná celý rad aplikácií, kde sa relatívne veľké množstvo ľudí môže pripojiť a sledovať, či aj komunikovať.

Prečo som toto nečítal ani v jednej reakcii? Postačí zverejniť netovu adresu, dátum, čas a niečo sa dá. Hoci stretnutie neprebehne naživo, predsa sa dá hlásať Kristovo posolstvo. Prípadne ponúknuť modlitbu, duchovnú službu. Dá sa prenášať celá liturgia. U nás katolíkov poznáme aj duchovné prijímanie. (Jedna hocijako priemerná kamera, pripojenie a je to.)

Je možné hromžiť a je možné niečo robiť. Toto riešenie je výhodné aj preto, aby sa poslúžilo ľuďom, ktorí by sa ocitli v karanténe a chcú napr. biblické vyučovanie o svojej situácii. Pokiaľ by sa situácia zhoršila, čo sa pevne verím nestane, toto bude stále viac žiaduce.

Toto nie je riešenie, ktoré všetko vyrieši, ale ponúka robiť, čo možné určite je.

Iste mnohí prídu s ďalším radom nápadov, riešení. Našou úlohou je nebyť v defenzíve, slúžiť, konať, zaujímať sa o ľudí. A možno dostávame úžasnú príležitosť objaviť niečo nové.

Nech Boh požehná a uzdraví našu krajinu, Európu aj celý svet!

Môžem dosvedčiť – on žije!

Môžem naozaj veľmi čestne povedať, že ja som prázdny hrob nevidel. Teraz nemyslím nijakú smutnú príležitosť v prostredí našich cintorínov, k čomu posledné roky bolo akosi priveľa príležitostí. Veď napokon prešiel týždeň, čo som kvôli okolnostiam reagoval na túto tému. Nemyslím ani prázdny hrob kdesi v kostole po tieto dni. Poznal som pred mnohými rokmi jedného muža. Pracoval na montážach, vďaka čomu sa dostal aj do Izraela. Samozrejme s partiou navštívili aj Jeruzalem a medzi pamiatkami pravdaže aj miesto Božieho hrobu. Táto návšteva na neho urobila rovnako príjemný dojem ako návšteva Mŕtveho mora, ale nič viac. Naozaj. Jeho spôsob myslenia a skepsu ohľadom presvedčenia kresťanov to nijako nezlomilo.

            Ja som prázdny hrob nevidel. Ale napriek tomu verím, že Ježiš žije. Nielen pre svedectvo tých, čo ho v Jeruzaleme videli po jeho zmŕtvychvstaní už pred tisíc rokmi. A boli to desiatky ľudí. Ja môžem za seba povedať, že ja sám prežívam a zažívam, že Kristus žije. A keďže poznám jeho život, čím si prešiel, viem, že umrel, usmrtili ho, ale on vstal z hrobu na tretí deň.

            Samozrejme teraz moje svedectvo vyzerá, že som si len overil nejakú informáciu ohľadom akéhosi náboženského fenoménu. Ja však prežívam v mojom živote prítomnosť bytosti, jeho samého, Ježiša. Nie... nejde o skúsenosť v istom zmysle výnimočnú. Túto skúsenosť vie dokumentovať veľmi mnoho ľudí aj tejto dobe.

            Znovu použijem slovo samozrejme... Samozrejme sa jedná o subjektívnu skúsenosť, hoci multiplikovanú. A do veľkej miery, prečo nie?! Veď osobné vzťahy sa prežívajú práve takto. Jeho prítomnosť v mojom živote spôsobuje pokoj, radosť, nasledovanie Krista. Kristus sa mi takto naozaj stáva hlavným dôvodom. Žije, koná. Stará sa. Dosvedčujem to. Mám rád jeho slovo, Bibliu.

Som hrdý, že ho poznám. Som poctený, že sa môžem takto pripojiť k tisícom a miliónom ľudí, ktorá od času jeho vzkriesenia majú túto istú skúsenosť. Zažili, že môj Pán žije!

Je príjemní počuť túto zvesť v Cirkvi, a rovnako ju ja do nej teraz prinášam! Toto všetko je pravdaže možné len vo viere.

Žiadne obavy, nasledujúca ponuka nie je náboženská a nie je pre každého. Môžete mať túto skúsenosť. Len jedna vec treba. Po svojom zmŕtvychvstaní sa už neukázal každému. Vyberá si. Ale keď ho niekto zavolá a vyzná, že Ježiš Kristus je jediným Pánom a Bohom, úprimne ľutuje svoje hriechy a pozve ho do svojho života, iste ho osobne spozná!

Ak by ste chceli, možno by nebolo zle, keby ste pozreli Rimanom 10,10. Ďakujem.

Naučme sa reálne modliť

Začalo to schránkou

            Začalo sa to tým, že mi jedna moja sestra, meno chcem vynechať, poslala cez sociálnu sieť modlitbu. Bola vo forme obrázku a nechýbala akási výzdoba. Pozrel som na to a nechal som to tak. Ale potom sa to krátko na to opakovalo. Mám pocit, že treba k tomu povedať pár slov. Ani sa mi veľmi do toho nechce. Neskôr vysvetlím.

            Zmyslom tej modlitby bolo dokázať, že po jej prečítaní, pomodlení, ak to tak môžem povedať, sa naozaj stane, o čo sa prosí. Proste sama sebe dôkazom. A to ani nezačínam hovoriť o tzv, modlitbách, ktoré treba prečítať a za horúca poslať siedmym ľuďom. Potom má prísť šťastie. V opačnom prípade nešťastie. Kým to posielajú deti, tak sa človek usmeje a zvažuje, že to treba vysvetliť. Ale keď to robí dospelý človek, čosi nie je dobre. A zaváňa to v tomto konkrétnom bode magickou praktikou.

            Tá druhá modlitba, čo mi akože prišla, bola modlitba proti pandémii.

Mám s tým problém

            Popravde môj duchovný svet s týmto má problém. Vysvetľovať to ľuďom, ktorí myslia ako ja, to netreba. A pre tých druhých to zrejme bude neprijateľné. Ale snáď je pár ľudí, ktorí sa nad tým tiež zamyslia. Ja verím, že sa môžeme pochopiť správne.

            Teraz nebudem hovoriť o formulovaných liturgických modlitbách. To je iná kapitola. Aký má teda zmysel formulovaná modlitba počnúc modlitebnou knižkou až po tieto fotky (omylom som napísal forky), čo mi prišli? Jej predpoklad je vlastne hlboko negatívny.

My nehľadáme šťastie v automate

            Vychádza z predstavy, že modliaci sa nevie modliť. Nevie sformulovať sám, čo chce povedať Bohu. Rovnako to evokuje pocit, že keď sa Bohu vec povie správne, tak zaberie. Čo nie je celkom tak. Je to najvyššia autorita, rozhodne sa slobodne. Tiež to navodzuje situáciu, že táto modlitba má úspech. Že práve táto, na tomto obrázku, to spraví doslova za nás. A keď nie táto, tak treba kdesi vyhrabať lepšiu. Istý „trh“ na tieto veci existuje.

            Často sa na tento účel zvykne používať stratégia, že túto modlitbu vymyslel ten a ten svätý. A teda, keďže je svätý, asi to má čosi do seba. Dokonca to má upokojiť čítajúceho, že to zrejme bude s cirkevným chválením. Čiže teologicky, ekleziologicky, pastorálne ošetrená. Chyba lávky. Overuje si čítajúci, že tento text je naozaj správne prisúdený tomu autorovi? Alebo sa to len traduje? Alebo ktosi povedal....? A potom... nie všetko je tak ľahko prenosné....

            Prečo si niekto myslí, že toto bude fungovať? Vlastne často je to návyk. V prvom rade to, že on nevie. Nevie, čo povedať, ako povedať, ako sa modliť. A nad týmto sa teda už zamyslieť treba. Veď hovoríme o komunikácii radového veriaceho človeka s Bohom. Načo by potom bol kresťanom, keby s Bohom nemohol hovoriť? Aby bol morálny? To je málo. Kresťanstvo je vzťah Boha a človeka. Vzťah bez komunikácie nedáva zmysel. Stáva sa skôr organizačnou štruktúrou ako vzťahom.

            Je Boh automat? Je ovládateľný? Manipulovateľný? Nie! Človek mu prečíta patričný text a vypadne vonku, čo žiada? Ako som už naznačil. To je mylné.

Inou formou je, keď sa za prosbou doslova hodí nejaký ten Otčenáš a Zdravas. Tam to už doslova pripomína vhodenie mince. Keď si všimnete, budhisti zašli ďalej. Tam už stačí len roztočiť modlitbový valec. Ale videl som už aj ľudí, ktorí sa modlili s nahrávkou v mobile...

Chápem, že ak chce takýto človek stráviť viac minút v takejto situácii, musí nahromadiť celkom slušnú kopu papiera. A verte, že sa tak deje.

Dva momenty, kde písaná napríklad áno...

Teraz dva momenty, keď má sformulovaný modlitbový text hlbší zmysel (mimo liturgiu).

Vyhlásenie. Ide o moment, kedy kresťania hovoria na viac strán. Oznamujú Bohu, sebe, jeden druhému, duchom, či už Božím alebo démonom, svoju vieru a odhodlanie odmietať čokoľvek, čo by ju  akokoľvek nahrádzalo. Z negatívnej strany sa jedná o odriekanie sa zlého a všetkého, čo s ním súvisí.

Druhým momentom je stretnutie kresťanov, kedy chcú vyjadriť jednotným postoj v nejakej konkrétnej prosbe, či chvále. Typickým príkladom je kresťanské piesne. Alebo zvolania ako Amen. Aleluja!

Modliť sa s Písmom

A ešte jeden a dôležitý bod. Biblia. Sväté Písmo. Pokiaľ by mi niekto poslal modlitbu, ktorá má svoj pôvod v Biblii, je priamou citáciou, nepoviem ani slovo proti. Naopak, poteším sa. Zaujímavé je, že až sem tá tvorivosť nesiaha. A je to naozaj škoda. Žalmy sú asi taký frapantný príklad.

Aj písaný text by vedel ponúknuť isté riešenie

Istým riešením tej potreby predpisovať niekomu hotový text by bol skôr akýsi návod, čo ten či onen problém spôsobuje, aký postoj by bol správny a na konci vyzvať k vyjadreniu modlitby na základe poučenia. Ale to ešte stále nevyjadruje problém.

Vzťah Boha a jeho dieťaťa

            Boh chce mať vzťah s konkrétnym človekom. Nechce byť len subdodávateľom šťastia. Dieťa sa s rodičom nerozpráva len preto, že niečo chce, A už vôbec sa nestáva, že by deti pred rodiča priniesli papier a prečítali dobre naformulovanú prosbu. Alebo mu poslali snáď fotku a prosbou...

Dve skúsenosti

            Môžem ponúknuť dve skúsenosti. Ak človek nájde cestu k Bohu, a je to reálny proces, väčšinou nemá problém hovoriť o tejto skúsenosti spontánne, či modliť sa spontánne. Tí, čo pracujú s deťmi, majú rovnajú skúsenosť. Veľmi rýchlo vedia nabehnúť na systém spontánnej spoločnej modlitby.

Kde je koreň

            V čom je vlastne problém. Problém je v tom, že je tu Boh. Veď hovoríme k nemu.. My potrebujeme viesť ľudí, kresťanov k tomu, aby mali reálny vzťah s Bohom. A tam, kde sa zjaví, tam zrazu nie veľmi treba vysvetľovať, čo za zázrak je to tá spontánna modlitba. Tam je to zrazu prirodzené. Tam zrazu milujúci Boh a osoba milujúca Boha papieriky nezberajú. Pretože Boh reaguje len na vieru. Ani na náreky nie, ani na papieriky nie, ale na skutočnú vieru. Ale tá bez základu, ktorým je prijatie krstných záväzkov, osobného vzťahu nemá živnú úrodu, z ktorej by vychádzala.

            Ak niekto povie, že je lepšie zbierka papierikov ako nič... Platí pohľad vyššie. Dajme ľuďom to pravé, nie náhrady ako sa to deje napr. v potravinárskom priemysle. Dajme im originál, čo im patrí.

            Ide aj o to, že Boh chce často veci s nami prebrať hlbšie. Ako keď rodič hovorí dieťaťu: Pod, preberme to, potom sa dohodneme.

            Aby to nebolo ako v tom vtipe, kde sa ktosi modlil slovami: Aby naše pracie prachy stále lepšie prali, modlime sa....

            Naopak, aby sme ľudí od tradicionalizmu viedli k tomu, aby mali vzťah s Bohom. Potom s Cirkvou, spoločenstvom. A aby na tomto základe mohli byť vyučovaní o všetkom potrebnom, v prvom rade o modlitbe.

 

118764847 3

 

Keďže sa niektorí pýtali, prečo práve táto... Tento obrázok pridávam le nan ilustráciu.

On naozaj naplno žije a aj my!

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Žije! Plány tých, ktorí sa tešili, že je po všetkom, sú bezpečne zmarené. Plány tých, ktorí si myslia, že cirkev a tým iste aj Kristus dýcha z posledného, sú zmarené. Ježiš žije! Žije rodina tých, ktorí ho prijali. To sme my, kresťania!

Toto sú dni radosti. Nevychádzajú z nás, z našej slávnosti, ktorú teraz s radosťou slávime, ani z potešenia, ktoré nám dávajú plné stoly. Vychádzajú z toho, ktorý je mocný! Ktorý premohol smrť a v tisíckach životov zapaľuje mocný oheň, ktorý dáva zmysel ich životom, zmysel ich púti, ich trápeniam.

Aj slovenské duše potrebujú Krista! Lebo naša slovenskosť raz pre túto zem skončí buď jednotlivým hrobom alebo druhým príchodom Krista. Ale duša spasená Kristom žije naveky. A to je aj náš prvý záujem. Ak teda má naša spoločnosť prežiť obrodu, prežiť rozkvet, potrebujeme posolstvo Cyrila a Metoda, ich učenie, že Ježiš žije!

Bol som veľmi potešený tým, čo som včera a dnes videl práve na stanici TA3, čo nebýva často. V jednom príspevku mladá tínedžerka na námestí v Prešove po hraných pašiách dostala otázku, aký to má zmysel. Odpovedala, že nás to učí vďačnosti. Tu som myslel, že už dokázala dosť. Ale ona pokračovala. Jej slová teda vcelku zneli takto, pokúsim sa o citát: učí nás to vďačnosti Kristovi. Rovnako pekne odpovedal aj predstaviteľ roly Krista.

Dnes to bola odpoveď staršieho pána, keď sa ho pýtali, prečo ide navštíviť Boží hrob. Odpovedal, že preto, lebo Kristus zachránil svet raz a navždy! To všetko sú dobré správy.

Keď som tak po tieto dni stál v chráme na bohoslužbách tridua, obzrel som sa okolo. Ľudí bola naozaj hŕba! Ale žeby dajako plakali alebo sa tešili... Po bohoslužbách šli zasa domov... Veď treba aj upratať, odpočívať, variť. Aj ja som sa pokúsil popri hľadaní nevyhnutného kontaktu s Kristom robiť aj tieto veci.

Nechcem stále hovoriť o tom, či sa chrámy vyprázdňujú, aká je reálna bieda našich spoločenstiev. A ako veľmi a čomu vlastne veria naši ľudia. Som hrdý na Krista. Keď sa ho opýtali, či je to on, keď tak počúvate pašie, odpovedal: Ja som to! A oni popadali na zem. Dokonal boj do konca, zomrel za nás. Vydobyl nám privilégium mať Ducha.

Som hrdý na bratov a sestry, ktoré urobili to isté. Tak málo poznáme svedectvá umučených aj na Slovensku počas zločineckej komunistickej totality. Sú to hrdinovia Krista, Cirkvi, ako aj nášho národa. Som hrdý na kresťanov, ktorí aj teraz šíria kresťanstvo v moslimských i iných krajinách, hoci im hrozí reálna smrť. Rok 2016 bol vraj pre kresťanov v týchto krajinách najkrvavejší!

V týchto hodinách sa naše chrámy plnia ľuďmi, ktorí prišli k Božiemu hrobu, ako som už spomínal, alebo na bohoslužby. Nebolo by pekné, keby naše farnosti konečne ožili zvýšeným počtom aktivít? Keby sme viac investovali do stretávania, vyučovania, spoločného modlenia? Dobrý čas začať alebo podporiť aktivity, ktoré toto už konajú!

gyp2

V našich cirkvách je neuveriteľná energia, množstvo ochotných ľudí, množstvo ľudí túžiacich. Často chýbajú vodcovia, niekto, kto do toho „kopne“ a ono sa to zrazu naštartuje. Chýbajú nám vodcovia ako Kristus, ktorí prišli dávať, nie brať a nie sa vyhrievať na slniečku pozornosti a pýchy. Dobrý čas začať konať v Cirkvi a pre našich ľudí.

Keď sa povie Cirkev, bežný Slovák si predstaví to, čo prináša televízia. A u nás je to teda pekne rozbehnuté. Môžeme za inkvizíciu, krížiakov. Staro – nová nadávka je teraz zase, že sme klérofašisti. Ja neviem, čo všetko sme... Ohrozujeme investície genderákov na zničenie ľudí. To je tak... My, kresťania, nechceme, nevieme povedať poriadne slovo na mediálnej oblasti... nuž, zatiaľ si kadečo necháme páčiť. Asi tak ako v oblasti kresťanského umenia. Ale aj tento stav sa čoskoro zmení k lepšiemu.

Potom ideme do chrámu, alebo sme tradiční.... a tam sa zdá, že slovo kresťan je hodnota. Veď Ježiš žije! Ty a ja, my obyčajní radoví kresťania, my sme Cirkev! Toto je naša komunita. Sme ňou! A chceme ju vedome budovať a formovať ju.

Sme životaschopné spoločenstvo ktoré v najbližších rokoch rozvinie svoj potenciál, lebo v našom strede je stále mocný vzkriesený Kristus!

A ja Vás všetkých vyzývam, nás bežných kresťanov, poďme sa do toho dať, čo Kristus teraz koná!

Poľsko dosiahlo pokrok

Neostáva len blahoželať poľskému národu. Nielen že sa im podarilo zakázať interrupcie, ale v týchto dňoch sa posunuli ešte ďalej. Dospeli k zákazu eugenických interrupcií. Dostanú šancu narodiť sa aj deti, o ktorých lekári tvrdia, že sa narodia s nejakým poškodením.

            Mnohí hovoria, len opatrne, je to citlivá téma. Pre progresivistický svet, pre manipulované ženy určite. Interupcia je zámerná vražda. Môžete tomu dávať pekné názvy, môžete to zakamuflovať. Ale že je to vražda, to sa nedá ukryť!

Je to nežiaduce ukončenie tehotenstva. Nedávno mi známa napísala argument, že žena má právo sa rozhodnúť. Napokon každý vrah má právo rozhodnúť sa pre svoj skutok. Ale každá normálna spoločnosť mu nielenže nebude pomáhať. Bude nielen prekážať a mariť vraždenie. Táto spoločnosť trestá vraždu ako závažný zločin.

Prolaif aktivisti sú umiernení ľudia. Tvrdia, že tu proti sebe stojí právo dieťaťa na život a právo matky na život... A je to hľadanie riešenia. Ostal tu jediný problém. Život vrahyne pokračuje aj po interrupcii, zatiaľ čo dieťa už nikdy žiť nebude! Ono na výber nemá.

Znovu opakujem. Tisíce zavraždených na Slovensku. V roku 2019 to bolo 5 824[1]. Na avizovanej stránke Národného centra zdravotných informácií sa referuje, že každoročne počet potratov klesá, ale samotné toto číslo je proste strašidelné a neprijateľné. Každého jedného dieťaťa je nielen škoda, bol na ňom spáchaný zločin.

6609538 1200x kópia

obrázok Poľský ústavný súd, archívna fotografia z roku 2016. (Zdroj: SITA/AP)

 

Preto je boj za to, aby toto vraždenie, táto genocída našich čias v našom vlastnom národe prestala, nevyhnutný. Aj vraždenie ľudí v koncentrákoch sa Nemcom nevidelo také strašné, keď bolo ukryté za ostnaté drôty. To si naozaj ešte niekto myslí, že nebudeme s touto hrôzou raz konfrontovaní?

Je škoda, že ani zákon na pomoc tehotným ženám nenašiel v našom národnom parlamente dostatok racionálne mysliacich ľudí. Aj toto je však cesta, kde má prolaif hnutie ešte veľa čo vykonať na záchranu životov a tehotným ženám v akejkoľvek núdzi.

O to viac blahoželáme Poľsku, že sa mu na tejto ceste darí. A to dokonca v post komunistickej krajine. Naše srdcia a mysle sú s poľskými bratmi a sestrami.

Tá cena, ktorú táto krajina platí, sú zbesilé živly. Keď len pred pár dňami prebehli protesty v Prahe aj v Bratislave, všetci sme odsúdili akýkoľvek prejav násilia, agresie a vandalizmu. Rovnako je tomu teraz. Máme si snáď myslieť, že ak sa potraty dosahujú parlamentnou či legislatívnou cestou, je to v poriadku. Ak sa rovnakou cestou zakážu, je to dôvod na revoltovanie a ničenie?! Treba im jasne ukázať, že takto sa diskusia viesť nebude!

Pravdaže bude otázne, čo bude ďalej. Či v budúcnosti ďalšie vlády podporia život, alebo budú na strane tmárstva a smrti. Prajme deťom niečo naozaj základné. Aby sa smeli narodiť.

Nech Boh žehná Poľsko!

 

[1] porov. http://www.nczisk.sk/Aktuality/Pages/Potraty-v-Slovenskej-republike-2019.aspx

Posolstvo, ktoré má moc meniť

My kresťania, ale aj ľudia dobrej vôle, prežívame dôležitý čas. Je to čas sviatkov utrpenia a zmŕtvychstania nášho Pána Ježiša. Je to čas, kedy si pripomíname tak významné udalosti, že raz za rok im venujeme špeciálnu pozornosť.

Tento rok je to o to iné, že kresťania sa spolupodieľali na referende a svoju kalváriu si už vyšli, alebo skôr ešte sa len začína. Včera sa mi páčila myšlienka kňaza z jeho homílie. Bolo to niečo ako: Nestavajme v tejto generácii priveľa a priťažkých krížov, aby ich budúca generácia vládala uniesť a nepadala pod nimi!

Do uší sa nám dostáva mimoriadna správa. Muž, ktorý za nás zomrel, napokon vstal ako prvý z mŕtvych. Je to Kristus. Vykonal dielo na záchranu ľudstva. My, kresťania, sme tu preto, aby toto dielo malo svoj zmysel, svoje plné naplnenie.

Tieto dve veci spolu súvisia. Kto preciťuje veľkosť diela, ktoré si pripomíname, je zrejme blízko aj tomu, aby ho nechal pôsobiť. A to je ten zázrak, ktorý sa týka našej viery.

Okolo nás v chrámoch som videl veľmi veľa, desiatky a stovky zaujímavých ľudí. V ich pohľade na vieru možno hrá prvé miesto tradicionalizmus bez vnútorného vzťahu tak k viere, Cirkvi, ale v prvom rade ku Kristovi. Chýba im len jeden krôčik. A to je to úžasné a vznešené, že sme spasení zadarmo. Obeťou nevinného baránka, ktorým sa stal Kristus. Netreba vlastne nič robiť. Naše dobré skutky nám nikdy nezaslúžia spásu. Nikdy by ich nebolo dosť, aby dokázali čosi zmeniť. A majú základnú chybu. Budujú pocit, že sme čosi, ktosi... pýchu, že my niečo konáme.

Stačí tak málo, vierou sa zmocniť spásy. Jednoducho tým, že ju príjmem. Že hľadám osobný vzťah s Kristom. A keďže možno ľahko tušiť, že skutkári neradi počúvajú slová, ktoré odzneli vyššie, napíšem ešte čosi. On, Ježiš, nás podľa svedectva Biblie miloval prvý, ešte keď sme neboli ničím, a nemali nijaké dobré skutky. Osobný vzťah má však silu vykonať veci z lásky, ktoré sú dobré, ktoré sú dobrým konaním.

A nielen že sú konaním. Odrazu dostávajú jeden dôležitý rozmer. Konáme ich cielene, nielen podľa vlastnej úvahy, svedomia. Vedie ich Duch.

A to je práve čosi, čo na Veľkú noc má rezonovať. Napokon oslava Ducha Svätého aj stojí na konci veľkonočného obdobia. Pretože tento Duch nám dáva konať, ukazuje čo treba, kedy a zavše aj prečo. Robí to rád a s veľkou ľahkosťou.

Dáva viere radosť, vzlet, nádej. A spôsobuje, že človek si o sebe nemyslí, že je stredom kresťanstva, len súčasťou tela Cirkvi.

A ešte čosi veľmi dôležité, čo zase skutkáčom nemusí znieť veľmi vhod. Ale pre nás všetkých je to niečo mimoriadne. Ježiš vstal, je mocný. Poslal nám Ducha, ktorý koná.

Aj v tomto čase koná veľké veci. Chorí môžu ozdravieť. Tí, bez nádeje, môžu byť plní optimizmu. Ľudia s problémami nachádzajú v Duchu riešenia a radosť. A tí, čo sú bez prostriedkov v Duchu nájdu darcu, ktorý sa stará.

Nad tým všetkým je pocit víťazstva, lebo sme bratmi Krista a máme účasť na jeho veľkom epochálnom víťazstve. Tento pocit víťazstva sa prenáša aj do našich krížov a do spôsobu ako napredujeme.

Napokon však toto všetko nie je určené na to, aby sa človek dobre najedol, mal sa tak dobre ako nikdy. Víťazstvo Krista nás pozýva k nemu, aby sme boli rodinou v osobnom vzťahu a vykonali jeho dielo. A to teda tento čas potrebuje. Nie je tak dôležité, aby sme o tom nekonečne rozumovali, debatovali, plánovali. Treba žiť! V prvom rade žiť svoj osobný vzťah s víťazom v Duchu. To je silné, to je silný krok vpred.

Toto všetko sa najprv a v prvom rade musí prejaviť na najťažsom našom mieste, pretože je najdôležitejšie. U nás doma, v našej rodine, v našich partnerských a manželských vzťahoch!

 

 

 

 

 

Prítomnosť na Ukrajine

Po vypuknutí konfliktu na Ukrajine som sa rozhodol, že v tomto období nebudem diskutovať o témach, ktoré s tým súvisia. Môj postoj vlastne vyjadrila športovkyňa Anastasia Kuzminová. Akékoľvek vyhlásenia nás, bežných ľudí, nič neriešia. Naše NIE vojne je zreteľné. Rovnako ako obdiv všetkým, ktorí nezištne ponúkajú pomoc vojnovým utečencom.

            Neznamená to pasivitu. Skôr naopak. Pozývam vás bojovať! Toto je výzva pre všetkých, ktorí sú reálnymi kresťanmi, ktorí aktívne žijú pred tvárou svojho Boha. Biblia hovorí o Bohu toto: „Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny.“ (Ž 46, 9) Žiadajme Boha, aby to vykonal teraz. Aj z krstu kresťanovi vyplýva právo a povinnosť mať modlitbu. V tomto čase to nie je niečo ako... keď sa už nedá robiť nič iné... Je to jednoznačný postoj a sebavedomie kresťana. Je to mocná ustanovizeň.

            Kristova Cirkev je jedno telo. Ak trpí jedna časť, trpí celé. Naša spoluúčasť s bratmi je nevyhnutná.

            Naša modlitba má moc. Badal som zjednotenie v tejto veci. Už v prvé dni bolo úžasné sledovať, že mnoho statusov nič nekomentovalo, ale obsahovali priamo modlitbu, či citát z Písma. Rovnako som zachytil status, ktorý mal byť poďakovaním ľudí z Ukrajiny. Priamo v ňom svedčia, že zažili počas bojov nezvyčajnú ochranu Boha, ktorú pripisovali modlitbovému zápasu a prosili nás, aby modlitba za nich pokračovala.

            Rovnako sa pripájam aj k tým, ktorí hovoria, že táto situácia by nás všetkých mala viesť k pokániu. Toto je vždy cesta k tomu, aby Božia pravda vyriešila ľudské problémy.  Opakom je pýcha, ktorá eskaluje zlo. Je to pokračovanie modlitieb, ktoré za Rusko zaznievajú viac ako sto rokov. Žehnajme Rusku i Ukrajine obrátenie ku svojím koreňom, ktoré sú kresťanské. Boh je riešením problémov. Bez neho to nepôjde! Ani na Ukrajine, ani v Rusku!

            Naša modlitba je sprevádzaním ľudí na Ukrajine i v Rusku. Uvedomme si, že podľa správ už doteraz umrelo niekoľko tisíc vojakov na oboch stranách. Sú to prevažne mladí muži. Tiež isté množstvo civilov, medzi nimi aj deti. Zmyslom modlitby za nich je vyprosenie toho, aby tí, ktorí umierajú, odchádzali spasení.

            Modlíme sa za predstaviteľov bojujúcich krajín, za predstaviteľov mocností, aby zabránili vraženiu, devastovaniu, ako aj vojnovým zločinom proti ľudskosti. Aby sa zasadili za spravodlivosť, pokoj medzi národmi, za vzájomnú úctu ľudí rôznych národov. Žehnajme im Božiu múdrosť pri hľadaní vhodného mierového usporiadania.

            Žehnajme však aj chlieb, vodu, dostatok a zabezpečenie pre tých, ktorí v týchto dňoch ostali pomaly bez všetkého.

            Nevieme, ako dlho tento konflikt potrvá. To si bude vyžadovať vytrvalosť. Na ňu odkazovali aj tí, ktorí organizujú pomoc, aby darcovia vytrvali aj keď bude nápor väčší a bude sa vyžadovať viac času. Nepodliehajme panike, ani prejavom nenávisti. Ostaňme vo viere vo zvrchovanú Božiu vládu. Podporujme sa navzájom v modlitbe, či už v spoločnej, či individuálnej.

            Bože, daruj pokoj, mier, ochraňuj svoj ľud, ľudí dobrej vôle  na Ukrajine aj v Rusku!

Rozprávaj o Bohu

Vždy na úvod hovorím o hŕbke kníh, ktorá mi bola darovaná s tým, aby som ja vám rozprával, čo som tam prečítal. Rozhodol som sa, ž celú túto sériu venujem tej, ktorá to všetko spôsobila. Ako hold jednej úprimnej kresťanke, veľmi dobrému človekovi, Jarke Goč Benkovej, ktorá však už bohužiaľ nie je s nami. Je u svojho Pána.

Ja som pri tých posledných knihách rozmýšľal, že pre menej zainteresovaných sa môže zdať, že tie knihy sú priveľmi zbožné, háklivé. Stále len o tom vašom Bohu... Viem si to predstaviť. Tie slová... Ja neviem, čo bude dnes. Dnes budeme rozprávať o Bohu. Dokonca je to v rozkazovacom spôsobe: Rozprávaj o Bohu. Ten, ktorý nás k tomu vyzýva sa volá Nick Pollard. Mám pred sebou knihu s týmto názvom.

Po predslove i predhovore sa napokon autor púšťa do svojej práce. Priznáva sa... nielen pri písaní tejto knihy, robiť evanjelizáciu, rozprávať ľuďom o Bohu, považuje za veľmi ťažké. Hovorí, že dokonca z toho máva isté tráviace problémy.

Úvod poňal trochu inak, ako sme zvyknutí. Ale už v úvode sa snaží rozpracovať predbežný materiál k celému svojmu rozprávaniu. Tak napríklad v jednej podkapitole hovorí o tom, že rozlišuje ľudí na štyri kategórie. Rozlišuje to podľa toho, do akej miery v nich vníma otvorenosť prijať Božie slovo. Postupne sú tie kategórie čoraz antagonistickejšie, nepriateľskejšie. Tie úvodné sú plné otázok, po zodpovedaní ktorých by tí ľudia možno s veľkou radosťou vstúpili medzi nás.

 

reláciu si vypočujte tu:

Ako určitý leitmotív si vybral Božie slovo. Jedná sa o pasáž, ktorú napísal Pavol pre veriacich v Kolosách v 4. Kapitole 2. verši: V modlení vytrvajte, bdejte pri ňom a dobrorečte. Modlite sa aj za nás, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo, aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj vo väzení, aby som zjavným učinil tak, ako som ho povinný zvestovať. Žite múdro pred tými, ktorí sú mimo a vykupujte čas.

Autor zdôrazňuje modlitbu. Nevenuje sa jej špeciálne, hoci toto samozrejme ani nie je dôležité zdôrazňovať, že bez modlitby žiadna misia, z rozhovoru s Ježišom, jeho sa snažiť predstaviť, je úplne zbytočné. On poukazuje na to, že máme sa doprosovať k Ježišovi. Prosiť ho, aby nám ukázal, ako iným rozprávať o Bohu. To je šikovná myšlienka, keďže mnohí z vás určite máte pocit, že blbostí na túto tému ste počuli, hádam, kilá až vagóny.

 

Poviem vám niečo nepríjemné. To, že netreba mať PhD. na to, aby človek hlásal, to je jasné. Je jasné  mnohým ľuďom, že každý kresťan je povolaný k tomu, aby rozprával iným o Bohu. To už je asi menej zjavné.

Autor má aj istý zmysel pre humor. Má rád nadsázku. Nerobí tu nejaké veľké gestá, nerobí nejaké veľké plecia. Hovorí, že napríklad evanjelizácia, ktorá sa robí zle, je tým najlepším spôsobom, ako prísť aj o tých posledných priateľov. Keď napríklad za každú cenu pri jedle budete hľadať dôvod, aby ste odrazu začali rozprávať o Bohu.

Aj mňa napríklad veľmi potešilo, že autor mi ponúkol slobodu. On hovorí, že ak naozaj nevidíme situáciu, nevidíme určitú pripravenosť počúvať, tak nie je ani správne púšťať sa niekomu rozprávať o Bohu. To rozprávanie predpokladá nejaké očakávanie, nejaký hlad. Dokonca aj keď ten hlad sa prejaví, že si to treba dva krát oťuknúť, aby jednoducho sme naozaj ľudí neotrávili namiesto radosti.

Možno bude najlepšie, keď vám hneď z ruky ponúknem prvú ukážku. (v zvukovej verzii relácie nasleduje ukážka)

rozpravaj-o-bohu

 

Autor nepochybuje, a ja s ním úplne súhlasím, že je strašne veľa ľudí, ktorí chcú hovoriť o Bohu. Dôležité však je, aby na otázky, ktoré kladú, prichádzali odpovede nielen akoby zrozumiteľné, ale možno aj duchaplné a trochu niekam smerujúce. Neodsudzujúce, nebijúce do tváre, aby Ježiš Kristus našimi vlastnými slovami nebol úplne pošpinený.

 

Ešte sme sa ani nikam nerozbehli a už vidíte, že sme uprostred ohňa. Autor sa rozhodol, že má taký dobrý kľúč, ako pristúpiť k celej problematike. Problematika svetonázoru. Že teda my ponúkame jeden, ten pýtajúci sa, evanjelizovaný, môže mať úplne iný. A autor nám chce vysvetliť, ako on vníma svetonázory.

Pod číslom jedna v podkapitole „Dve definície svetonázoru“ sa ukrýva jednotka, kde je napísané: „model svetonázoru hore nohami“. Hovorí tam o človeku, ktorý síce vidí problémy vo svete, ale seba samého môže považovať len za zbierku molekúl. Len za niečo, čo sa po smrti znovu vráti niekde do prírody, do vesmíru. Druhý svetonázor označil ako: „model svetonázoru dolu hlavou“. A citujem: „Podľa tejto definície svetonázor nie je názorom na svet, ktorý je odvedený z odpovedí na základné otázky, ale skôr spôsobom vnímania sveta, ktorý prináša dané odpovede.“

Ja som to pochopil tak, že je to svetonázor, ktorý je funkčný. Ktorý je vytvorený tak, aby obhajoval to, čo si človek chce užiť, čo si potrebuje vydobyť.

Autor ale poukazuje, že je to zároveň aj kruh. Nejaké veci v nás vytvárajú nejaké názory. A z tých názorov si vytvárame svetonázor. A tento svetonázor potom ovplyvňuje naše reakcie na mnohé veci.

 

Radi hovoríme – skoro s apokalyptickým prídychom, že žijeme v postmodernej dobe. Naozaj sme sa nechali hlúpo zaskočiť. Máme ten pocit, ktorý niektorí ešte citujú z komunistických čias, že: „rozkážeme vetru aj dažďu“. Čokoľvek si zmyslíme, všetko na tejto planéte aj vo vesmíre dokážeme. Žiaľ tento omyl je veľmi tragický. Autor upozorňuje, že aj tento postmodernizmus sa pomaly končí. To zlé, čo nám zanecháva do nasledujúceho obdobia je, že nie je len jedna pravda. Právd môže byť toľko, koľko potrebujete, aby si poslúžili.

Teraz počúvajte. Autor už v úvode naznačil, že si vymyslel šikovný pojem, ktorý nazval dekonštrukcia. Pomáha ľuďom dekonštruovať, čiže rozobrať to, čo veria, aby sa lepšie pozreli na vieru, a analyzovali ju. Proces je pozitívny.

Autor hovorí niečo, čo by vás mohlo aj naštvať niektorých. Myslím tým kresťanov, lebo hovorí, že v prvom rade sa máme naučiť identifikovať svetonázor. My musíme túto kultúru spoznať. A nielen akosi na povrchu, nejak ju viac navnímať, viac jej porozumieť, aby sme rozumeli prečo ľudia robia to, čo robia. Kam smerujú, odkiaľ vyšli. Samozrejme je to aj s tým pocitom, že v každej kultúre, keďže ju vytvárajú mnohí ľudia, a mnohí dobrí ľudia, sú aj mnohé zrnká pravdy a šťastia.

Niekde sem by možno pasovala aj druhá ukážka, čo poviete?! (v zvukovej verzii relácie nasleduje ukážka)

 

V ďalšej kapitole sa Nick Pollard vo svojej knihe „Rozprávaj o Bohu“ zaoberá našou obavou, že ľudia nebudú chcieť počúvať o Bohu. Nick Pollard nás vyzýva k čestnosti a sám je čestný. On hovorí, že my pozývame ľudí spoznať Božiu pravdu, ale my tam nejdeme ako neomylní. Lebo my tiež len nazeráme, ako to s Pánom Bohom je. Ak niečo budeme tvrdiť, a ten človek v diskucii nám naozaj dokáže, že je to inak, je mojou povinnosťou naozaj povedať: „Máš pravdu!“ Buď nám naozaj ide o pravdu, a bude naozaj Kristus pravdou, alebo sme len sektári, ktorý vystrašene opakujú hlúposti, ktoré ich naučil niekto.

Nick Pollard vo svojej knihe „Rozprávaj o Bohu“, on hovorí, že jedného sa môžete chytiť v celej tej bezradnosti. Ako im vysvetliť, že to, čo tvrdia je niekedy na hranici logiky, pochopenia. Hovorí v kapitole 7., hovorí to samotný názov: „Ak veria tomuto, nemôžu veriť tamtomu.“

reláciu si vypočujte tu:

[embed]https://soundcloud.com/user-236779384/rozpravaj-o-bohu[/embed]

Niekoľko krát aj v predchádzajúcom texte aj  v ďalšom sa stretnete s tým, že vám ponúka priamo rozhovory, ktoré zažil. Ukazuje tam tie diskusie, ako prebehli. A ako sa pokúšal argumentovať: Ak ale tvrdíš toto, tým pádom tvrdíš, že opačné nemôže byť pravda.

Ako by práve pre našu lgbti hroziacu dobu je rozhovor s nejakým homosexuálnym mladíkom, ktorý sa zúčastnil jeho prednášky a nesúhlasil. On sa mu v priebehu toho rozhovoru pokúšal mu dokazovať, že niektoré jeho tvrdenia nie sú celkom pravdivé. Všetko je len jeho súkromná vec... Všetko je šťastie... Čokoľvek si on zmyslí musí byť šťastím pre neho i pre iných. Že napríklad ak nejaký pedofil si povie, že to je normálne a príjemné, to, čo robí, tým pádom on nemá dôvod nejak čosi riešiť. Ale my vieme, že to nie je tak. A dôležité je, aby sa aj iní ľudia vedeli takto postaviť. Jednoducho si svoje názory konfrontovať.

 

V tej kapitole 7. nám Nick ponúka dve podkapitoly, ktoré už majú naozaj veľmi konkrétne zacielenie: „Má kresťanské evanjelium zmysel?“ Ďalšia podkapitola: „Je kresťanské evanjelium v súlade so skutočným svetom?“ Myslím, že ich zmyslom je, aby sme sa nebáli, aby sme neboli naivní. My máme v rukách jednu veľmi múdru a osožnú knihu pre seba, pre iných. Nejaké tvrdenia, že je to nevedecký spis, že to je nelogické, že to je povymýšľané, sú často plytké a odporujú tomu, čo sa dnes hovorí, že to je vedecké.

 

Tento prúd v Cirkvi

Koncil a rôznosť prúdov

            Poslednú dobu rozčerilo inak nie veľmi pohyblivú hladinu nášho katolíckeho komunitného diškurzu vyhlásenie o weboch, ktoré hierarchia vníma ako konšpiračné alebo neprinášajúce spoločne zhodné postoje. Ani zistenie, že v Cirkvi je viac prúdov nie je celkom nové. To nové je, že dochádza tak trochu k triedeniu duší, situácia mierne eskaluje.

            Poznáme označenie ako matrikoví kresťania, progresívni kresťania, tzv. ročníci (navštívia bohoslužbu len na sviatky), nepraktizujúci a iné.... Napríklad charizmatici, príslušníci iných hnutí, často oportunistických. Máme ešte tri také zaujímavé označenie: bigotní, tradiční a tradicionalisti.

            Na koncile sa jeden mladý človek podujal predniesť prejav za zrušenie úradu inkvizície. Neskôr sa mal stať pápežom Benediktom (a možno aj prejsť na veľa umiernenejšie postoje). Celkovo sa koncil vnímal ako dejisko zápasu, ako kolbište, ako bojisko. Podľa dejín koncilu to sem tam bolo naozaj veľmi veľmi napäté, a divoké. Skrížili tam zbrane tradicionalisti a tí druhí. V tej dobe ich označovali ako progresívcov. Avšak vtedy malo toto slovo úplne iný význam, aký mu je pridelený dnes. Jednalo sa o ľudí, ktorý chceli priniesť do Cirkvi nevyhnutný nový vietor, vrátiť sa k životu prvotnej Cirkvi. Podľa označenia Jána XXIII. aggiornamento.           Výsledok zápasu bola prehra tradicionalistov. Prípadne kompromisom, s ktorým nebola spokojná ani jedna strana.

            Čo sa týka tradicionalistov, ich extrémnej časti, na čele s arcibiskupom Lefebvrom sa odtrhli. Napriek snahe o akúsi dohodu odmietli autoritu Pavla VI. Prakticky vytvorili novú – svoju vlastnú cirkev. Vývoj po koncile nepriniesol Cirkvi to ovocie, v ktoré dúfala. Je otázka, či to za týchto okolností možné bolo. Či si to Cirkev želala. Čo sa vlastne malo vykonať a nevykonalo. A či by bez koncilu nebola situácia ešte pálčivejšia. Nespokojnosť vyjadrujú obe strany. Akurát len tradicionalisti tvrdia, že končil bol omyl a spochybňujú ho. Doslova si dovolia naň nadávať.

            Samozrejme to spektrum pohľadov a prúdov sa zväčšilo, za vyše 50. rokov od ukončenia to inak ani byť nemôže. Základná frontová línia s však prakticky nezmenila. Situácia je taká rôznorodá, že komplexne popísať prúdy v Cirkvi a ich vzťahy je veľmi ťažké. Aj medzi tradičnými musíme vnímať viac prúdov. Aj medzi nimi existujú tí najtvrdší, jadro, ako aj umiernení. Ich spiritualita, jej odnože v istých obmenách môžu byť prítomné aj v iných častiach komunity. Tá hranica nie je zreteľná, je ľahko priestupná, zvlášť s cirkevným menstrímom. Rozlišujme tradičných a tradicionalistov. Ja sa pokúsim naskicovať moju predstavu o jadre. Pokúsim sa o medián, laterál, tendencie.

Proti pápežom

            V čom sú teda takí iní. Čo je zdrojom napätia. V čom prekračujú hranicu. Cirkev vo svojom vnútri je natoľko pružná, že to môže byť kadečo. Čo sa teda deje, že tento raz narazili.

            Je to ich postoj voči pápežovi? Tým, že spochybňujú jeho autoritu? Že ho kritizujú? Je pravda, že v tejto oblasti zašli naozaj ďaleko na to, že sme katolíci a pápeža považujeme za vodcu mimoriadne hodného úcty v komunite a vo svete. Vieme, že extrémna časť týchto ľudí verí, že Cirkev od úmrtia PiaXII. nemá platného pápeža. Podľa nich je jeho stolec vakantný. Z ich správania vidno, že keď im niekto siahne na ich hračky, nepozerajú na nič. V tom momente odmietnu disciplínu vo vzťahu k biskupovi, koncilu, k pápežovi. Zdalo by sa teda, že len oni presne vedia, ako to má byť. A zrejme by radi prevzali aj personálnu politiku.

            Na jednej strane veria, že len hierarchia a konanie obradov je plnosť, na druhej si ako laici chcú uplatniť právo niečo povedať. Jedná sa o širší problém. Minulý týždeň som sa stretol s akýmsi prekvapením, že laici sa k tomu toľko vyjadrujú.... A prečo by sme nevyjadrovali? Nedáva nám snáď Kódex kanonického práva Iuris canonici právo a povinnosť byť plnoprávnymi členmi svojej vlastnej Cirkvi?! Na Slovensku celo cirkevná diskusia konečne vznikla, ale žiaľ robí len prvé neobratné kroky.

            Zaujímavosťou je, že tieto názory nachádzajú pozitívny ohlas u istých ľudí v Pravoslávnej Cirkvi.

Baroková zbožnosť

            Táto skupina ľudí má veľkú záľubu v tom, čo už iní nazvali baroková zbožnosť. Potrpia si na peknú výzdobu. V tom zmysle, že majú radi sadrové či platové sochy nie veľkej umeleckej úrovne. Rovnako obrázky. Majú byť čím menej realistické, a veľmi nasladlé. Zbožňujú obrady. Najradšej by ich mali stále v latinčine, hoci len mizivé percento z nich jej rozumie. Dávajú prednosť pasívnej účasti. Teda viac extenzity ako intenzity. Mnohí z nás majú radi zobrazenia Ježiša, svätých, aj obrady. Ale uisťujem vás, že týchto ľudí by ste odlíšili. Malý posun, veľký rozdiel. Tak ako na prvý šup spoznáte obrázky sekty Svedkov, tak aj tieto. Často však veria skôr v ich akúsi magickú moc ako pôsobenie milosti. Doslova hľadajú to, čo by sme nazvali náboženské vyžitie v tom bigotnom zmysle slova.

            Ich špecialitou sú však mariánske zjavenia. Nie veľmi ich zaujíma názor Cirkvi. Šíria tieto rôzne zjavenia. Bez auto cenzúry, bez teologického overenia. Tieto sú pre nich často oveľa dôležitejšie ako cirkevné učenie či Biblia. Sú doslova fans. Často na takéto miesta chodia, považujú ich priam za magické miesta. Nesmie tam chýbať prameň, ktorý označia ako zázračný. Všetky tieto veci vnímajú ako nadprirodzené uistenie ich spirituality. Treba jasne povedať, že ich mariánske učenie je extrémne a hoci vychádza z cirkevného učenia, dávno s ním stratilo kontakt. Meno Panny Márie je tu nadmieru nadužívané.

            S týmto súvisí ich presvedčenie o skorom páde profánnych inštitúcií. Mnohé nimi predkladané zjavenia majú v sebe mnoho apokaliptiky. Veria v skorý koniec sveta. Doslova na roky.... Keďže o tomto nemáme poznanie, možné to je. Ale čím viac by niekto konkretizoval čas, tým viac sa vystavuje hrozbe omylu. Zároveň očakávanie druhého príchodu Krista nás nevedie k rezignácii a depresii, ale k pokoju a plnému žitiu daného okamihu. Na druhej strane nie je im vzdialený ani chiliazmus. Aj tu prevláda deklaratívnosť nad praktickým konaním.

Čistenie vonkajšku, vnútri prázdno

            Aj na katechizáciu detí pozerajú skôr ako na potrebu memorovať, povinne sedieť na obradoch ako získať si srdcia a mysle našich detí. Mať papier o dosiahnutých sviatostiach (prijímanie, birmovka) bez potreby primárnej vnútornej motivácie. „Patrí sa to.“ „Aby ľudia nepovedali.“ Negatívne dosahy takéhoto nastavenia neprijímajú. Pokojne ich môžete počuť: „Veď toľko detí bolo na birmovke a kde sú?!“ Nechcú si priznať, že pre väčšinu mladých je tento model viery a nimi prezentovaný život v Cirkvi neprijateľný.

            Nepotrebujú žiadnu formáciu. Ich doménou je deklaratívnosť. Väčšina z týchto ľudí nečíta Písmo. Nečíta cirkevné dokumenty. Ani tie koncilové, proti ktorým tam idú. Prítomnosť synkretizmu je príznačná

            Životopisy svätých považujú za vhodnú literatúru. Nesmie sa však jednať o kritické vydania. Ale toto je problém aj širšej Cirkvi. Zmyslom takéhoto životopisu má byť zrejme vytvorenie nenasledovateľného hrdinu.

Majú však svoje časopisy. Zjavenia formujú ich referenčný rámec. Tie sú tiež pomerne ľahko identifikovateľné. Aj vizuálne, aj z hľadiska im vlastnej ideológie. Tieto časopisy na to, aký malý odbyt má cirkevná tlač, majú náklad v tisícoch a väčšinou zabezpečené financovanie.

            Na jednej strane treba obdivovať ich odhodlanie pre morálny život. Na druhej sa žiaľ zdá, že to zachádza do škrupulantstva. Ako hovorí Ježiš: Radi viažu bremená, ktoré nemožno uniesť, ktoré sami nenesú. (porov. Lk 11,46) Nevedia, že nie sme ani schopní ani povolaní naplniť Zákon s jeho prikázaniami, ale byť spasení Kristom. Pestujú idealizmus, ktorý však pripomína PO SZM alebo SZM.

            Títo ľudia sú odborníci na vyhľadávanie písaných modlitieb. Veria, že správna modlitba (šikovne naformulovaná) to vybaví. Najlepšie ak by ju vytvoril nejaký svätec. Takýto text má znieť ľúbivo, sladko, záhadne, sebaľútostivo.. Jazyk textu má byť ako spred dvesto rokov. Aj odbyt rôznych zošítkov s týmto obsahom je veľký. Cirkevné schválenie nie je obvyklé. Nie je dôvod myslieť si, že tam bude primárne niečo proti učeniu Cirkvi. Problém je v tom, že Boh nereaguje na šikovné zostavené slová, ale na vzťah s ním a na vieru v jeho zvrchovanú moc. Je zaujímavé, že už Erazmus Roterdamský upozorňoval, že nemožno stavať úctu k svätcovi na úroveň úcty, ktorú môže mať len Boh. Len on je zdroj spásy a záchrany.

Agresivita

Ich vnímanie protestantov nepozná ekumenizmus. Protestanti sú všetci zatratení... podľa nich. Ak niečo, tak sa majú pokorne vrátiť. Pochopiteľne toto nie je učenie koncilu. Snáď poteší, že aj medzi Protestantmi sa im nájdu podobní, len opačne zameraní...

Nie je celkom náhodná istá súvislosť. Aj v mojej blízkosti sme zažili človeka, ktorý na jednej strane preferoval tento druh zbožnosti, pritom rómsky problém by riešil tvrdým násilím. Aj preto neprekvapilo, že extrémna mariánska skupina, združenie Magnifikat sa premenilo aj na politickú stranu a neskôr oficiálne pred rokmi podporilo extrémistickú stranu Mariana Kotlebu. Tak trochu to vystihuje ich vnímanie národa.

            Pre spupnosť týchto ľudí je typické, že kto nie je s nimi, je priamo proti nim. Radi sa rýchlo pohoršia. A vedia byť mimoriadne nenávistní, ako som spomínal. Na to, čo o sebe vyznávajú, sa zároveň cítia oprávnení poriadne nenávidieť a byť doslova agresívni. Je im jedno o koho ide. Biskup, koncil, pápež. To bude zrejme aj reakcia na tento článok. Diskusiu vnímajú ako priestor pre osobné útoky, osočovanie. Nevraživosť. Pravdaže, nie je to len ich špecialita. Doslova to, čo ktosi nazval, duch náboženskosti.

            Ich radikalizmus však do spoločenského zápasu napr. proti potratom, či proti genderu neprenášajú. To samozrejme neznamená, že sa nezúčastnia, ak ich pozve niekto z iného kresťanského prostredia.

            Tento prúd by čosi rád zakonzervoval. O čo väčší tlak zvonku, o to viac ich má uisťovať o ich identite použitie starých odevov a starobylých priestorov a obradov. To žiaľ nie je možné, keďže Cirkev je dynamická záležitosť. To, že naše učenie sme prijali od Boha a teda je nemenné, neznamená, že naše pochopenie sa vyčerpalo zhruba pred sto rokmi.

Medvedia služba

            Jedná sa o napĺňanie náboženskej časti bytosti bez vnútorného prežitia. V tomto to nie je nepodobné iným svetovým náboženstvám. Veľmi silný duch náboženskosti. Iný zvyčajný názov je ľudová zbožnosť. Prítomnosť pohanských povier a praktík nie je nezvyčajná.

            Je len prirodzené, že takto prezentované kresťanstvo v spoločnosti nemá dobrú odozvu. Odpor voči kresťanstvu zrastá, ale táto skupina koná medvediu službu. Ich evanjelizačný potenciál je nízky.

            Ono to naozaj evokuje rôzne prúdy v judskej spoločnosti v čase, keď prišiel Mesiáš. Tradičných by som prirovnal k zákonníkom a farizejom (v celej šírke a .protirečivosti týchto smerov).

            Tento článok nemá za cieľ nikoho súdiť. Je skôr pokusom v úcte charakterizovať. Prispieť takto k vnútro cirkevnej diskusii.

            Hovorí sa, že keď ten mladý teológ predniesol prednášku, stretol v akomsi bare kardinála Ottaviniho, ktorý bol posledným prefektom inkvizície a prvým prefektom Kongregácie pre učenie viery. Zľakol sa, čo bude. Ottaviani ho vraj pozval na drink a družnú debatu.

  1. arcibiskup Cyril Vasiľ sa vyjadril, že zvyčajným časom na priaznivé dopady koncilu sú zhruba 100 rokov a to napriek tomu, že dnešná doba je rýchla....

            Koncil naznačil dobrú cestu, ktorá je stále pred nami, ak máme ako Cirkev splniť svoje poslanie práve v tejto dobe. Sme si istí, že ak bude aj Slovenská Cirkev načúvať, spozná kade vedie cesta za Pánom.

Umrel Jozef Toth

Dnes som (11.4) dostal správu, že o. Jozef odišiel domov. Ako sa patrí pri veľkých ľuďoch, Boh mu vybral špeciálny deň, Kvetnú nedeľu.

Žiada sa mi povedať, že o. Jozef Toth je jedna z najväčších osobností kresťanstva na Slovensku.

Znovu ide o veľkého bojovníka podzemnej Cirkvi. ako bol aj jeho súputník o. Ján Krajňák. Mali svoje skúsenosti s komunistami od svojej mladosti a bojovali proti nim ako disidenti.

Jozef Toth bol nesmierne rozhľadený človek. Pamätám si, ako mi v Košiciach blízko námestia ukazoval okno, za ktorým sa pokúšali preložiť Danteho Božskú komédiu, prvú časť Peklo.

Bol to človek, ktorý mal svoje pevné zásady a nebál sa v istom čase pevne stáť na svojom postoji ako prodekan Gr. kat. bohosloveckej fakulty aj pred veľkým kancelárom, biskupom.

Za čo aj s Jánom Krajňákom museli opustiť fakultu.

Pre mňa bol tento človek nielen mojím prodekanom počas môjho štúdia. Keďže písal a ja som sa o to vtedy začínal pokúšať, radil mi pri mojich prvotinách. Ako radca bol veľmi opatrný, jemný, ale v dôsledku text poriadne rozsekal, ako to uznal potrebné v prospech textu.

Hoci mňa aj spoluštudentov delil od neho veľký vekový rozdiel, bol veľmi otvorený na dialóg. Veľmi dobre sa s ním dalo hovoriť. Mal dar byť pedagógom. Toto pripisujem tiež jeho pôsobeniu v podzemnej Cirkvi. S o. Jánom mali názory, ktoré aj dnes vnímam ako koncilové a veľmi pokrokové v prospech Cirkvi.

Mnohí sme mu hovorili, že viac ako teológia je potrebná evanjelizácia. Vtedy trval na tom, že v prvom rade potrebujeme solídne štúdium.

Ako človek nemal ľahký život. Staral sa o svoju ťažko chorú manželku až do jej smrti. Sám mal veľmi vážne zdravotné problémy.

Pri takýchto ľuďoch nemôžem povedať iné, len ono známe: Vďaka, Bože, za neho. Vďaka, že mohol byť v mojom živote. Vďaka za jeho dielo!

A v kresťanskej nádeji na život hovorím: o. Jozef, teším sa na naše stretnutie doma!

Odpočinutie večné, daj o. Jozefovi Pane, nech mu svieti večné svetlo, nech odpočíva v pokoji pre Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie!

Veľkonočná radosť, skákať

Jedna z beznádejne humorných vecí na svete je, keď nastane Biela sobota, oslávime vzkriesenie. Sme vyzvaní k radosti. Kdesi to stále je, tá výzva. Buď priamo, alebo aj z hudby, aj zo samotnej slávnosti cítiť, že je čas sa radovať. Na Vianoce čítame slová anjela, ktorý to povie rovno, čo je to za novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť.“ (Lk 2,10-11)

            A tu nastúpi ten pravý človek. Akože?! Čože! Teraz sa radovať?! Napokon veď dobre, jeden kútik úst by sa dal zdvihnúť. Aspoň na jednu dve sekundy. Viac snáď netreba... Povinnosť splnená! Humorné je to preto, lebo ten kontrast situácie taký je. Veľký kontrast. Jeden z najväčších na svete! Žiada sa radosť a ten, kto ju ponúka a ten, kto ju má obdŕžať, sa tvária vážne. Smutne. Zmätene. Človek by povedal, že sa im lepšie prežíva emócia Veľkého piatku. Ale tam sa zas môžu pýtať, prečo by mali smútiť nad justičným omylom starým pomaly dve tisíc rokov. Človeku nevyhovieš...

            Veď, netreba sa trápiť, dobrá správa je, že už to máme, je to za nami. Dobre, nie?!

            Skúsme sa na to pozrieť. Čiže podľa tohto sa od nás žiada k tomu všetkému ešte aj radosť? My sa máme tešiť? No veď tak dajako, áno, jasné. Keď si tak vezmete. Sme bratmi a sestrami Ježiša Krista. Súrodenci by mali mať akúsi emóciu k tak blízkemu príbuznému. Aj keď hneď počujem tie výhrady. Je to s neviditeľným bratom a je to mystické.... veď áno, beriem. A že je bratom ešte neznamená, že sa z toho zbláznim... a také výhrady.

            Čiže žiadna jasavá radosť? Exultet obsahuje aj takýto text: Raduj sa aj ty, Matka Cirkev... Ďalej sa o vine tvrdí, že je šťastná... lebo vďaka nej prišiel taký vznešený Vykupiteľ. Tak aspoň tá vina má šťastie, nie?!

            To by bolo pohoršenie práve dnes, v našej dobe, keby sme videli vyskakovať a tancovať kráľa Dávida pred archou počas jej slávnostného prenesenia. Lebo podľa svedectva jeho ženy sa tam riadne odviazal. A o tom to celé je. Ak nič necítiš, ak jeho zmŕtvychvstanie v tebe nevyvoláva jasavú radosť, potom vo vašom vzťahu niečo nehrá. Niečo tam nefunguje. Alebo žiadny vzťah nemáte. Ak ti nie je blízky, nemáš dôvod sa radovať. Je to také mohutné víťazstvo, že kým bude stáť svet, bude mať zmysel veľmi sa z neho tešiť, jasať. Vyskakovať od radosti! Aspoň akože, ak vás práve bolia nohy!

            Možno by sme mali zaviesť nový obrad skákania, výskania od radosti. Ale to by nepomohlo. Ak to nie je v srdci, nohy nechcú poslúchať.

            Veľkonočná radosť je ten prvý prúd, ktorý napája silu kresťana nie na celý ďalší rok, ale na celý život. A to aj v ťažkých životných chvíľach, keď sa mení možno len na malé svetielko. On premohol smrť, vydobyl nám kráľovstvo. Mocne panuje! Naša radosť musí byť autentická. Tá radosť nepotrebuje podporiť ani slzou vína. Hoci nezaškodí, nie?! Dajte mi pevný bod a ja pohnem zemou! To vraj povedal Archimedes. A Ježiš to dokázal. Pohol zemou, našou zemou! Aleluja! A tým pevným bodom sa stal jeho kríž, jeho obeta. To sú úžasné veci! Tak predsa! Aleluja! Používam toto slovíčko radosti! Aleluja!

            Ježiš miluje svojich, miluje do krajnosti. Veľké slová! Ján to tvrdí (Jn 13,1). Našou odpoveďou je to isté, vzťah s ním. A jeho radosti sú našimi radosťami. Ako naše radosti sú potom jeho radosťou!

            Preto aj keď teraz nezačneme skákať dva metre päťdesiat! Ale máme obrovskú radosť! A naše: „Ježiš žije!“ nech je toho dôkazom, rovnako ako úsmev. Pevný, pravý. Nezničiteľný.

            Ježiš žije, vládne! Jeho moc je tu! Radujme sa veľkou radosťou! Poďte si teda tú radosť ku nemu zobrať. Ak ju nemáte, bohato si naberte. Veď radosť v Pánovi je naša sila! (Neh 8,10) Aleluja!

7aa481e89b0ecc3e969bc5ec4e9a5ac3

obrátok je zo stránky i.pinimg.com

Volím MIkloška!

blog/ publicistika

Volím Mikloška!

            V sobotu dám svoj hlas jedinému kandidátovi, ktorého si v takto danej situácii viem predstaviť. Nejaké ťažké rozhodovanie naozaj nebolo potrebné. Je tam len jediný kandidát. Prajem si vidieť ako prezidenta človeka, ktorý sa jasne stavia tak ku kresťanským hodnotám, Bruselu, ku gender teroru ako aj ku tým, ktorí skorumpovali štát. Patrím medzi kresťanov a toto je jediná prijateľná voľba.

            Tento rok je to 30 rokov, čo sme sa zbavili komunistov. Mikloško patrí k ľuďom, ktorí boli pri tom od samého začiatku a keby to! Je to disident. Pracoval pre tajnú cirkev. Je prakticky odchovancom Kolakoviča, ktorý je pre mňa najväčšou hviezdou Katolíckej cirkvi na Slovensku.

            Kresťanskí demokrati všetkých možných razení si vyhlásili vojnu v tom najlepšom termíne. Snáď sa ich delenie môže raz zastaviť, a snáď si nemusia vykričať úplne všetku špinu, ktorú spoločne nadobudli. Urobili krásne gesto, keď sa dokázali stretnúť na jednej tlačovke na podporu Mikloška. Snáď takú chuť nájdu častejšie.

Je neprijateľné, aby som volil liberálov. Ani ľudí, ktorí si odrazu spomenuli, že chodia do kostola.... ale do ktorého? Snáď nejaký pod zemou, kde ich nikto nikdy nemohol vidieť. Ak by som snáď na sekundu pripustil, že chodenie do kostola je všetko o kresťanoch. Nebudem voliť človeka, ktorý doteraz stál za Mečiarom, Ficom a ostatné veci radšej ani nespomínať. Pán Šefčovič, neomarxista, sa stihol stretnúť aj s biskupmi. Asi mali chuť pokecať o živote a tak... Ja som len laik, jednoduchý veriaci, ja nemám právo ani povinnosť porozumieť. Asi sa stretli pragmatici. Človek proste má občas chuť vypiť si počas kampane s niekým kávu. Slovo dá slovo, ľudia sa otvoria... O áno... Zvolenie si už vyžaduje nejaké psie kusy. On nie je za registrované... Snáď mu pri tom nezabehne. Všetko je nám jasné.

            Jeden z mojich spolužiakov z výšky dal na sociálnu sieť pár slov o tom, že už chce na túto tému počúvať len pozitívne veci, nie negatívne. Napriek tomu sa mi žiada napísať, že pani Čaputová je najhoršia voľba. Nechcem ako prezidentku ženu, nechcem rozvedenú, nechcem liberálku. Na poradí nezáleží. Nechcem tam vymysleného človeka, ktorý názorovo stojí na presne opačnom póle. Zo všetkého, čo vyšlo o nej najavo som doslova zdesený.

Môjmu kolegovi som mal rovnako potrebu napísať, že ja fašistu ako katolík nevolím. Aj on mal potrebu napísať, že ani on.

            Ideme, kresťania a sympatizanti, voliť niekoho, kto nevyhrá? Častá a zodpovedná otázka. Liberáli, ako ktosi napísal, si momentálne svojho chvália. My vraj o svojom najradšej pochybujeme. Toľko k preferenciám. Používajú slová ako výtlak.... vek.... charizma.... Ja zas použijem výraz prieskum. Prieskum, za čo tí kresťania na Slovensku stoja. S radostným prekvapením som zistil, že nikdy to ľuďom tak nebolo jasné. Vnímam odhodlanie, nadšenie, rozhodnosť. To je veľmi príjemná skúsenosť. Je to náš kandidát.

            Boj proti korupcii a genderu pokračuje! Toto je jeden z dní, keď podporíme v tomto boji nášho človeka, Františka Mikloška!

Vražda na svedomí Slovenska

Upriam svoju tvár proti obliehanému Jeruzalemu a s obnaženým ramenom prorokuj proti nemu.

(Ez 4,7)

            Jeremiáš sa dostal do väzenia práve preto, že zbytku Judey, ktorú predstavoval Jeruzalem, oznámil, že padne. Že Babylončania zaberú celú krajinu. Vysvetľoval im, že sa tak stane práve pre to, že ich zem je presýtená krvou. Mali obdobie, kedy počúvali túto kritiku, ale nevyhodnotili to ako dôvod na zmenu myslenia. A teda Jeremiáš oznámil, že čas sa naplnil, pád je nevyhnutný.

            Stali sme sa svedkami, že ďalší pokus, hoci chabý, bojovať proti interrupciám, skončil predbežne neúspechom. Možno je to dobrý čas opýtať sa Slovákov, čo si vlastne o sebe myslia. To číslo, ktoré som počul znelo čosi ako 1 350 000 mŕtvych ľudí od zavedenia interrupcií. 1 350 000 zavraždených. Zdá sa, že je to strašne slabé číslo. Súdim tak podľa reakcií opozície voči zastaveniu vraždenia. Podľa reakcií národa, ktorý to znáša. Nikým to nepohlo. Takže čo?! Koľko bude konečne dosť?! Zatlieskame tomuto národu?

            Slobodne si teda vybral. Snáď ho neprekvapia ani dôsledky. Pretože naše konanie má vždy svoje dôsledky.

1350000

            Ak si niekto myslí, že bolo zavraždených 1 350 000 ničoho, potom ho asi čaká pomerne desivé prekvapenie. Títo ľudia boli zavraždení za asistencie našej slovenskej spoločnosti. Krv týchto ľudí volá po spravodlivosti. A verte, že to neostane bez odpovede. My kresťania  sme vypočuli Pánovo slovo, ktoré hovorí: Nemýľte sa. Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať! (porov. Gal 6,7)

            Niektorí hovoria, a vlastne aj majú pravdu, že evanjelium Ježiša Krista je dobru správou. A teda, že ho máme ponúkať ako radostnú zvesť. Nie ako upozornenie na budúci súd. Každý človek, ktorý už nie je dieťa – ba ešte aj tie, má nasledovnú skúsenosť: Naše zlé rozhodnutia nás vždy dobehli.

            Verte tomu, že pokiaľ táto krajina nevykoná pokánie za takúto masívnu nepredstaviteľnú vraždu, je to časovaná bomba. Skôr či neskôr vydáme Bohu počet za tento stav! Môžete si pred tým zakryť oči, ale to je asi tak všetko.

            Každý rok si pripomenieme 50 000 židovských spoluobčanov, ktorých slovenský štát vyviezol do koncentračných táborov. A je to správne. Kresťania na Slovensku robili pokánie za ich utrpenie a smrť. Kto aspoň raz za rok pripomenie nie 50 000, ale jeden Milión!

Jeden   

milión   

tristo   

päťdesiat   

tisíc   

obetí

mužov a žien, ktorí boli zavraždení a ich vražda je oslavovaná dosiaľ ako prejav veľkej krásnej slobody vraždiť. Keď sa niekomu žiada vybrať inej osobe smrť. Obyčajný trest smrti.

            Maximálne si dovolíme v tejto krajine namietnuť, či by sa v tej veci nedala podniknúť nejaká tá maličká kozmetika, aby sme liberálov veľmi nevyrušovali v ich ceste do nikam. To je málo. To sa musí zmeniť.

            Už teraz žneme ovocie za výchovu žien k tomu, že ich matky boli otrokyne, a oni sa majú stať bohyňami, A mnohé z nich považujú za primerané, aby sa na ceste k tomuto ideálu stali vrahyňami. Veď to je predsa výsada Boha dať život alebo smrť. Zatiaľ vždy všetci, čo sa hrali na Boha, padli. Je to varovanie.

            Všimli ste si to aj vy? Nijaké pozitívne argumenty nepôsobia. Uši tých ľudí nepočujú, srdcia sú zablokované. Zatvrdené. Zato v ich ústach rabulistika, sofizmy...

            Tak len presviedčajte ženy, že vymýšľate ešte komfortnejší spôsob vraždenia. Aj Himmler mal súcit so svojimi vrahmi a nechal zaviesť humánnejší spôsoby vraždenia. Podstata zostala. Genocída pokračuje.

            Slovensko práve potvrdilo trest smrti pre nevinných. Dôsledky sú preto nevyhnutné.

            Mnohí majú pocit, že sedia vo vlaku, ktorý ich unáša tam, kde nechceli. Tak teda zdvihnime hlavy. Nie je čas bedákať. Treba naďalej žiadať zastavenie vraždenia! Nič menej.

            Ten priestor možnosti ako bojovať od parlamentu cez pomoc ženám, cez finančnú zbierku pre nechcené deti. Je to veľa vecí, ktoré urobiť treba.

Odpor ukazuje, že sa jedná o jednu kardinálnu otázku budúcnosti. Takto sa oddeľujeme od pokolenia, ktoré samo nevraždí, ale vraždu sponzoruje. Je to presne ten druh podpory, akú kedysi dali Nemci Hitlerovi, aby spokojne viedol a realizoval systém vraždenia.

            Kresťania, potrebujeme odprosiť Boha za vraždenie v tejto krajine. Potrebujeme sa modliť, aby Boh zachránil každé jedno odsúdené dieťa. Každý jeden deň.

            Jonáš, prorok opísaný v Biblii, má skúsenosť, že pokánie obyvateľov mesta zastavilo rozhodnutie Boha zničiť Ninive. Ani Jeremiáš, spomínaný v úvode, nie je bez nádeje. Dá kúpiť pole tesne pred dobytím mesta. Lebo vie, že tu sa ešte bude siať i žať. Tu bude život! Život je hodnota. Život je v Kristovi: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. (Jn 1,4)

Zhorený Istambul, Čaputsko

            Istý človek napísal, že už asi nežije na Slovensku. Pýtal sa, kam sa vytratilo kresťanské Slovensko. A nazval ho Čaputskom... Ešte nikdy nebola naša krajina bez prezidenta. Toto je však teraz pravdou v oboch zmysloch toho slova. Vzhľadom na to navrhujem slovenský novotvar. Mohol by znieť: pezin detka (ipso fakto vyhovuje definícii).

            Ešte sme tuším nezažili také emócie, a to ani pri pánovi Ficovi, či Mečiarovi. Aj to vlastne svedčí o situácii. Voliť srdcom sa stalo hitom. Presnejšie voliť médiami. Voliť farbou vlasou... Nič moc....

            Veľa objasňuje príspevok istej blogerky, ktorá veľmi pekne popisuje vystupovanie novo zvolenej. Slovensko si podľa autorky nezvyklo, že kandidát/ka si najme agentúru, ktorá pozve odborníkov. Tí menovanej napíšu scenár na predpokladané otázky. Prípadne odpovede, ktoré nechcú zodpovedať otázkam. Poukazovala na konkrétne momenty, kde sa to dalo vidieť. Pani pezin detka dodržala stratégiu, postavu sa dobre naučila, predviedla nám pekné predstavenie. Potlesk prišiel. Investované peniaze, ktoré nám určite transparentne vydeklaruje, vykonali svoju tragi komickú prácu.

            Veď ona je taká pokojná..... Odpovedá... Zavádza novú kultúru.... Tak to asi hlavne. Žiadne oko nesmie ostať suché.

            Je teda len pochopieľné, ak novú pezin detku sprevádzali herečky. A keď vidíte Zuzanu Fialovú nie je treba veľa písať. V relácii „Sedem“ si pekne zanadávala na toho farára zo Žakoviec. Zvyšok stačilo vypípať. Prítomní sa decentne zasmiali. Rovnako nás poctila názorom herečka pani Pauhofová.

            Vyjadrili názor, že sa stávajú odteraz jej najväčšími kritičkami. Čo som si preložil tak, že len nech si trúfne vybočiť z liberálnej agendy, oni sa hneď prihlásia. A dovoľte, aby som sa pripojil. Ak sme šli na námestia kvôli Ficovi, Smeru, tak pôjdeme aj kvôli novej pezin detke. Len nech urobí prvú chybu. Bude treba žiadať odstúpenie. Nuž ale ešte aj tí Kotlebovci jej dali 100 dní... Asi nebude treba....

            Ako ukázali doslova prvé sekundy, s jej nestrannosťou je to trochu namáhavé. Veď jej chalani hneď vyskočili na pódium, aby hriali polievku, ktorú im navarila. Oni maličká chudinka o ničom nevedela... Dobehli ju.... Skoro ako nás, keď ju menšina zvolila.... Je to hanba a svedčí to hrozbe, na ktorú mnohí poukazovali. Dokonca ešte aj očareného pána Matoviča to pohoršilo. Nejaké to precedené ospravedlnenie za ten mediálny priestor stálo. A hneď sa tam oblápal aj princ Kisoň.... Kde mŕtvola, tam sú aj supi... (porov. Lk 17, 37)

            Ide o to, že jedna vec je začať vládnuť a iná dovládnuť. Tých 5 rokov je dlhá doba. Tak nech sa len snaží. Hoci aj ten odvládnutý rok, dva je predsa niečo...

            Ako už napísalo 1000 ľudí a ja chcem byť 1001... Má najslabší mandát v histórii. Je pezin detkou dajme tomu 20 percent voličov v SR. Tých menších 80 percent by asi malo podľahnúť propagande.

            Ona chúďa maličké to mala ťažké.... čelila proti kampani.... Ale ona sama ju nekonala? Dobre pracovať so ženským šarmom, ak teda nejaký má, je tiež niečo?! Takže ako to je? Vy, čo ste ju volili: keďže ju niekto zvolil, tak ona teraz bude nestrannou. (Ako nám už predviedli vo svojej show.) Ale Šefčovič by to neurobill... My Šefčoviča pekne vráťme nominujúcej strane, bojovníkom za práva LGBI, nedeľným katolíkom a pod.  V každom prípade ja tam vidím dvojitý meter a pezinskú propagandu. Takže ona teda už nebude liberálka... bude nad všetkým... aha... no veď uvidíme. Potom vám to pripomeniem.

            Nekonečné omieľanie, že je veriaca... Áno.. v Budhu... Prípadne v peniaze, svoju kariéru, v ľudskú hlúposť a asi by rada verila v krátku pamäť.

            Češi jasajú aj za nás... ale ktorí? Veď sami volili rozumnejšie a liberalizmus v prezidentskom paláci odmietli.

            Volili ju, lebo vraj smer... V tomto duchu je jedno, že je liberálka, je jedno, že žije !nadivoko“ s partnerom. Všetko jedno, len že je proti Ficovi.... Krátkozraké.

Je to liečba, ktorá je horšia ako choroba. Biskup Milan Chautur sa na sociálnej sieti vyjadril: tamtí nám zobrali majetok, títo nám chcú zobrať dušu. Ja dodávam, že nepohrdnú ani majetkom.

            Smer je loď, ktorá sa potápa. Uvidíme, či na lavici obžalovaných sa vedľa pána Fica, zjaví aj pán Sulík, či Dzurinda a spol.... Smer musí byť porazený v parlamente!

A akým garantom bude liberálka? Kedy sa dozvieme, kto že je to za ňou?

            V rámci predpovede počasia by som rád videl, keby sa investigatívni novinári premenili z čaputagincov premenili zase na investigatívcov.... 

            Dobrou správou je, že sme dostali cenu útechy. Istambulský dohovor Slovensko ako prvé odmieta ratifikovať. Naša milá pani Žitňanská, na oko konzervatívna... dostala kŕče... a má obavy, že sa to nepodarí. Jedna bitka vyhratá, jedna prehratá, vojna pokračuje.

            V tejto fraške sa doťahovali kresťania akým veľkým dobrom či zlom je pezin detka. Každopádne je potrebné v najbližších týždňoch pokračovať ďalej. Konzervatívny volič, kresťania musia znovu objaviť svoje hodnoty, potenciál a pýtať sa, čo ideme robiť ďalej.

            Nech Boh ochraňuje našu krajinu.